Z tvorby Vladimíra Boudníka.
„Život je trvalá obrana pred tým, čo musí prísť,“ napísal raz Bohumil Hrabal a tieto jeho slová nemožno nebrať aj symbolicky vo vzťahu k jeho osudu i osudu jeho priateľa Vladimíra Boudníka. Ten takzvaný život nakoniec neodolal a Hrabal knižne debutoval a nastúpil na triumfálnu literárnu cestu, aj keď až takmer v päťdesiatke. A Boudník si tiež počkal, keď oficiálne sa mohol umelecky prezentovať až na prahu štyridsiatky.
Hoci dlh Boudníkovej tvorbe sa po novembri 1989 začal pomerne intenzívne splácať, aj súčasná expozícia v pražskej Galérii Zdeněk Sklenář, kde je vystavených vyše sto prác z rokov 1955 až 1968, ponúka ďalšiu časť mozaiky tvorby človeka, ktorého verejnosť pozná najmä ako nežného barbara z rovnomennej Hrabalovej novely – no ako Vladimírek vystupuje aj v jeho niektorých ďalších prózach.
Zhodou okolností vrcholí Boudníkova výstava práve v čase, keď sa česká (a stále vlastne československá) kultúra musí vyrovnať so stratou výnimočnej osobnosti Jiřího Kolářa. Tento fakt odrazu oprašuje súvislosti, ktoré síce nie sú nové či neznáme, ale práve touto smutnou udalosťou pripomenuté. Je známe, že Boudník ako autor viacerých nových grafických techník šíril ideu explozionalizmu (založenú na tvorivej asociácii pouličných happeningov a kresieb na steny) a na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov patril spolu s Hrabalom, Ivom Vodseďálkom, Egonom Bondym, Karlom Maryskom či Janou Krejcarovou do prvej vlny českého undergroundu.
Ich takzvaný totálny realizmus má mnohé spoločné črty so spontánnymi kolážami Jiřího Kolářa, otázkou je, či išlo o náhodu, alebo vedomú nadväznosť totálnych realistov na surrealistickú Skupinu 42. Nie je bez zaujímavosti, že teoretik Skupiny 42 Jindřich Chalupecký nazval Boudníka plebejským surrealistom. A ďalšia paralela medzi Kolářom a Boudníkom: obaja pôsobili v oblasti výtvarnej i literárnej. Hoci Boudník bol o desať rokov mladší než rovesníci Hrabal a Kolář, totálne poňatie života povýšeného na umenie, v ktorom explozionalizmus bol nielen súhrnom výtvarných techník, ale životným vyznaním, jeho starším kolegom a priateľom imponovalo.
Ich umelecký i súkromný život sa úzko prelínal, o čom je veľa svedectiev aj v knihe Zápisky o Vladimíru Boudníkovi, ktorú pripravil jeho priateľ Vladislav Merhaut. „Šel od Koláře, který ho doprovázel, samozřejmě po vnitřní straně točitých dřevěných schodů, jak má ve zvyku. Protože byl mírně napařen, přidržoval se zábradlí. A Kolář v dobrém úmyslu povídá: ‚Pusťte se toho zábradlí, je celé špinavé, umažete se.‘ Vláďa se pustil, uklouzl, vlítl do protějšího okna a levou rukou ho rozbil,“ dozvedáme sa zo záznamu z 10. marca 1964.
Něžný barbar, táto správa o búrlivom živote explozionalistu, vznikla až v roku 1973, päť rokov po tom, čo sa Boudník obesil. „Byl to aristokrat, který svým životem vyzývá k následování ty, kteří si myslí, že život ještě stojí za to, aby byl plně žit,“ povedal o ňom Hrabal. Či už chcel, alebo nie, najmä vďaka Něžnému barbarovi je mýtus jeho hrdinu ešte stále živší než znalosť Boudníkovho výtvarného a literárneho diela.
ALEXANDER BALOGH
