šie právomoci. Tvorbu stratégie a taktiky voči svetu bude ale mať už tradične na starosti poradca prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti (tentoraz to bude žena – Condoleezze Riceová), minister zahraničia (Colin Powell), minister obrany (Donald Rumsfeld) a šéf tajnej služby CIA (George Tenet).

Podstatu skutočne revolučnej zmeny predniesol Colin Powell. Už počas schvaľovacieho procesu v Senáte požiadal senátorov, aby v budúcnosti, keď budú chcieť na niektorý štát uvaliť hospodárske sankcie, najskôr narátali do desať a potom mu zatelefonovali. „Chcem sa spoločne s vami zúčastniť na diskusii o zrušení väčšiny sankcií, ktoré sme uvalili ako USA alebo aj v spolupráci s OSN,“ povedal senátorom, ktorí testovali jeho pripravenosť a kvality na zastávanie takého autoritatívneho postu, ako je šéf americkej diplomacie.

Sankcie nie sú vždy riešením

Spojené štáty používali a zatiaľ naďalej používajú rôzne formy sankcií a najmä hospodárskych embárg proti režimom, ktoré sa nejakým spôsobom pričinili o zvýšenie medzinárodného napätia a nesledujú cestu demokracie. Zoznam je veľmi dlhý a možno na ňom nájsť také štáty ako Irak, Líbyu, Irán, Sýriu, severnú Kóreu, pravdaže, Kubu. Ale aj Indiu či Pakistan, dve krajiny ktoré sa rozhodli pred časom znervózniť svet tým, že začali skúšať jadrové zbrane.

Neustále sa však ukazuje, že sankcie, či politického, vojenského, alebo ekonomického charakteru nemajú v mnohých prípadoch pozitívny dopad. Často pôsobia skôr opačne. Ako príklad môže poslúžiť napríklad Irak Saddáma Husajna. USA po vojne v Perzskom zálive zaviedli proti jeho režimu tvrdé sankcie. Čoskoro ale svet obehli obrázky o tom, ako iracké deti hladujú a ako sú podvyživené. Spupný diktátor si ale naďalej žije v prepychu vo svojich dvadsiatich palácoch.

Niečo podobné sa dialo aj vo zvyšku Juhoslávie. Miloševiča a jeho rodiny sa sankcie nijako nedotkli a pritom boli v prvom rade namierené proti nemu.

Nevýhodné pre USA

Posledné štúdie poukázali aj na niečo iné. Zavedenie sankcií sa stalo pre Ameriku doslova dvojsečnou zbraňou. Podľa Powella samotná Amerika stráca ročne na tomto spôsobe presadzovania normálnych pravidiel hry v medzinárodných vzťahoch neuveriteľných devätnásť miliárd dolárov. Americké podnikateľské subjekty musia rešpektovať rozhodnutie vlády a nemôžu obchodovať a podnikať v krajinách, ktoré sa dostali na čiernu listinu.

Ak by USA začali od tohto druhu nátlaku upúšťať, možno by sa tým vytvorili ešte vhodnejšie podmienky na demokratizáciu tamojších pomerov. Kuba nie je dobrým príkladom, pretože ide o problém s koreňmi v najhlbších štádiách studenej vojny a zrejme sa záležitosť pohne až s odchodom Fidela Castra.

Ak USA postupne od politiky sankcií – ako sa to stalo iba nedávno v prípade Juhoslávie – upustia, išlo by určite o nevídanú zmenu v prístupe jedinej svetovej superveľmoci do tvorby medzinárodných vzťahov na globálnej úrovni. Nová americká vláda sa týmto smerom zamýšľa skutočne aj vydať. „Nastanú určité zmeny, ale veď o tom vlastne boli voľby,“ povedal nový charizmatický minister zahraničia.

MICHAL HAVRAN,

Washington