Keď som si pred pár týždňami bola v divadle Astorka po jednu fotografiu, v čitárni som sa potkla o matrace rozložené po zemi. „Pozor, rozbúraš nám scénu,“ upozornil ma vtedy Vlado Hajdu a spoločne so Zitou Furkovou sa potuteľne usmiali. Boli ochotní prezradiť iba toľko, že skúšajú hru inšpirovanú Nebezpečnými vzťahmi, že to bude strašne dekadentné, miestami strašne kruté, bude tam strašne veľa erotiky a bude to aj strašne smiešne. S režisérkou Soňou Ferancovou sa však dohodli, že z divadla nebudú vynášať a ani na skúšky až do premiéry nikoho nevpustia. Jedinou výnimkou bol riaditeľ divadla, viac-menej aby sa upokojil, že nebude mať poťahovačky s mravnostnou políciou.

Intimita skúšok mala svoje dôvody. Hra odhaľuje najtajnejšie, najcitlivejšie a neraz aj najčernejšie zákutia ľudskej duše, a aby vyznela pravdivo, musia byť pravdiví aj herci. Teda všeličo na seba povyzrádzať, aj to, kam mali doteraz prístup maximálne životní partneri. A možno ani oni nie. No a na to sa treba uvoľniť, zbaviť vzájomného ostychu. Nebolo to jednoduché ani medzi protagonistami a režisérkou, nieto ešte aby tam okukoval ešte ktosi navyše. Niekoľko týždňov existovali teda výlučne v úzkom kruhu.

Ady Hajdu – Valmont – priznáva, že ako jediný muž (aj dramaturgička, aj výtvarníčka sú ženy) to nemal jednoduché. Nielenže ho prekvapovali, keď popustili uzdu svojej fantázii („teda, oproti nim som úplne neviniatko“), ale najmä, režisérka čoskoro zistila, že čím viac ho bude ničiť, tým k lepšiemu výkonu ho vyprovokuje. „Jedna z prvých otázok, ktoré mi Soňa položila, znela: ‘Ady, a ty si vždy chcel byť hercom?‘ Ale napriek tomu, bez jej dobroty a trpezlivosti a našej pokory by táto naša hra nikdy nevznikla.“

Keď som otvorila obálku s pozvánkou na premiéru Kvarteta, vypadol z nej aj kúsoček akéhosi závesu.

To preto, že peniaze na predstavenie sme museli dať dohromady sami. Od štátu nie je ani koruna, všetko dali sponzori. Bolo mi to trápne, ale musel som sa aj ja prekonať a chodiť po kamarátoch, ktorých mám rád a sú ešte aj bohatí, aby dali peniaze, nech môžeme hrať divadlo. Nuž ale čo, Kvarteto, to bola naša iniciatíva. Najprv sme si mysleli, že ho budeme robiť iba ako hosťovačku, ale naša dramaturgička Andrea Dömeová a riaditeľ Vlado Černý nám navrhli, nech ho spravíme ako normálne interné predstavenie, len si musíme vyriešiť, za čo ho inscenovať.

Prečo ste boli takí iniciatívni?

Začalo sa to vlastne Eliotovým Večierkom, ktorý mal premiéru nedávno. Neboli sme tam so Zitou obsadení, stretávali sme sa v divadle a pozerali na seba, čo budeme robiť. Veď to nevydržíme, nerobiť. Tak si teda niečo vymyslíme, povedala raz Zita, ale neprezradila, že už čosi nosí v hlave. Až zrazu prišli za mnou rovno dve – aj s režisérkou Soňou Ferancovou – že som u nich spravil konkurz na Valmonta, aby som si prečítal Müllerovu hru Kvarteto. Aj som si ju prečítal, ale priznám sa, najprv ma neoslovila. Nerozumel som textu, nevedel som, prečo to mám hrať. Až keď mi Soňa odkryla text, povedal som áno.

Hrdinovia Nebezpečných vzťahov sú pomerne známi. Valmonta a Merteuilovú hrali hviezdy ako Gérard Philip, John Malkovich, Glenn Closeová, Annette Beningová, ale aj Jana Hlaváčová, Anna Javorková, Jozef Vajda a tak ďalej. Vaši Valmont a markíza de Merteuilová sú však postavami hry Kvarteto.

Heiner Müller sa iba inšpiroval Laclosovými Nebezpečnými vzťahmi. Bol to človek prinajmenšom komplikovaný. Týral svoje lásky, jedna dokonca kvôli nemu spáchala samovraždu. Túto hru vraj písal v Taliansku v prenajatej vile, kde o poschodie nižšie bola jeho žena s mužom, ktorý ju vášnivo miloval. Vydedukovali sme si z toho, že Kvarteto tvoril pod dojmami zvukov a psychického tlaku. Aj preto je oveľa krutejšie, dekadentnejšie, pikantnejšie. Valmont a Merteuil sa už nedokážu rozprávať, tak si vymýšľajú rozličné hry, kde stvárňujú rôzne postavy, aby si cez ne mohli povedať pravdu. Akonáhle prejaví jeden trochu citu či lásky, je zraniteľný, a ten druhý štrbinku využije, aby mohol uraziť, ublížiť, zraniť. A najmä manipulovať. Ich hry sú niekedy hrozne drastické, ale aj veľmi vtipné.

Pred premiérou ste toľko tajností robili preto, aby ste sa so Zitou Furkovou naozaj zblížili. Takže, čo ste sa o sebe dozvedeli?

Ja už viem o Zite prakticky všetko, aj ona o mne. „Poznám každú škvrnu na jej duši, o ostatnom pomlčím,“ ako vraví Valmont.

A je to dobré, vedieť o sebe toľko?

Je to potrebné, bez toho by sme hru nemohli hrať.

Vraveli ste, že po prečítaní textu ste chceli najprv odmietnuť. Zľakli ste sa ho?

To ani nie, ale neporozumel som mu. A to je tu dôležité, lebo musíme čerpať veľa aj zo seba. My sme sa naozaj pred sebou dlho veľmi hanbili, lebo človek sa tam dotýka tých najintímnejších miest. Nemyslím len fyzicky, najmä psychicky. Samozrejme, nie všetko sme zažili a praktikujeme. Mnohé je aj naša fantázia. Ale musím povedať, že keď začali tie baby okolo mňa vymýšľať dekadentné hry, ktoré by sme mohli použiť, iba som pozeral. Ani som netušil, čo je v nich skryté. Ja som pri nich absolútne neviniatko.

V čom vás inšpirovala vlastná minulosť?

Vzťah Valmonta a Merteuilovej je aj preto taký silný, že je medzi nimi dosť veľký vekový rozdiel. Ona si ho vychovala, on ju potrebuje. Hoci sú k sebe krutí, milujú sa, sú na seba silne psychicky naviazaní. Lenže, potom sa Valmont zamiluje, a tým pádom sa od nej odtŕha, a ona robí všetko preto, aby si ho udržala. Ibaže to nejde. Aj ja som zažil čosi podobné. Ako mladý chlapec som si začal so staršou ženou. Všetkého som sa hanbil, najmä preto, ako vyzerám. Nehovorím, že teraz vyzerám bohvieako, ale určite najlepšie zo všetkých mojich životných období. Ale vtedy som bol strašne chudučký, keď som sa vyzliekol, celkom som zmizol, iba trenky zostali. Pôsobil som smiešne, nemal som žiadne skúsenosti a z toho som mal komplexy. Až som stretol staršiu ženu, ktorá ma odblokovala, dosť naučila. Ale potom som sa už potreboval od nej odpútať a musel som jej ublížiť, aby som mohol odísť.

Čo bolo najťažšie zahrať?

Tú úprimnosť. Aby scény vyzneli úprimne a presvedčivo, musel som čerpať aj zo svojho života, vytiahnuť tajomstvá, vlastne najintímnejšie veci. A to si uvedomujem, že ľúbostný akt je síce čosi najkrajšie na svete, ale pre toho, kto sa na to díva, často zase tá najsmiešnejšia vec.

Na fotografii k predstaveniu ste nahý. Bude to tak aj na javisku, alebo je to iba propagačný ťah?

Áno, budem nahý, ale neukážem pohlavie. Jednak preto, že vlastnou nahotou asi nikoho neohúrim, ale najmä, nám ide o nahotu psychickú. A tiež, príliš naturalistický striptíz v divadle zbytočne odvádza pozornosť. Mám už jednu skúsenosť, keď sme s Romanom Luknárom hrali v Kafkovom Procese a režisér Roman Polák nás nechal na scéne vyzliecť donaha. Hoci to bola dobrá inscenácia, väčšina ľudí sa rozprávala nie o Kafkovi, ale o tom, že sme bez gatí.

Müllerova hra je kontroverzná, režisérka Soňa Ferancová rada provokuje. V divadle GUnaGU, kde režírovala Pravdivý príbeh Oľgy B., mala na scéne veľký nákres ženského pohlavia, keď naposledy inscenovala ceremoniál odovzdávania divadelných ocenení Dosky, bola časť publika nadšená a druhá pobúrená, že znevažuje slávnostný akt. Slovensko je dosť prudérne, nebude toto preň priveľké sústo?

No, ja si myslím, že to bude škandál. Ale nerobíme to preto. Müllerova hra je zvláštna a zaujímavá, rátame však s tým, že mnohým ľuďom sa nebude páčiť. Ale myslím, že bude dosť tých, čo pochopia. Overil som si to na priateľoch, keď som im, napriek Soninmu prísnemu zákazu, hovoril niektoré repliky. Každý povedal, toto chcem vidieť! Isté je, že aj mňa hra poriadne zobrala. Obyčajne žijem postavou tak týždeň pred premiérou a teraz so mnou doma nemôžu vydržať mesiac a pol. Neviem spávať, o ničom inom rozprávať, som Valmontom presiaknutý ako nikdy ničím iným. Berie mi energiu na všetko ostatné, po prvý raz v živote myslím menej aj na sex. Iba na ten na javisku. Až sa trocha bojím premiéry, toho prázdna, čo po nej nastane.

Čo vás na hre tak zaujalo?

Aké vzrušujúce a lákavé je púšťať sa „do obcovania mozgu a pohlavia“ a prekračovať tabu, ale aké to potom môže byť nebezpečné. Veď tí dvaja sa napokon už nedokážu vzrušiť inak než smrťou.

Túžili by ste niečo z ich hier zažiť aj v živote?

Stačí mi to na javisku. Ďakujem, neprosím, ja mám život rád.

Povedali ste, že predstavením sa očisťujete. Znamená to, že čo sa vzťahov týka, máte čierne svedomie?

Áno, a preto pozvem do divadla všetky bývalé priateľky, ktorým som ublížil, lebo som bol slabý, a takto sa im ospravedlním.

Zneužívali ste niekedy popularitu?

Ale samozrejme, že sme to zneužívali, keď sme boli mladší. Keď sme boli na vojne vo VUS, čo sme mali na tých zájazdoch robiť? Ale bolo to aj preto, že ja som sa vlastne prvý raz zamiloval až do vlastnej ženy, a to som mal dvadsaťosem. Dovtedy som si lásku zamieňal s pudmi, preto ich bolo viac. Stále som hľadal, a až keď som stretol tú pravú, pocítil som, čo to je. Ako človek trpí, zmení sa mu chémia, ako plače. Na láske je úžasné, že je najkrajším utrpením na svete.

Osudovú lásku ste si našli, ale ako Valmont iste viete, že život je dlhý – čo keď sa objaví nejaká zaujímavá žena? Odoláte zvodom?

Veď ja som už neodolal. Ja tú Zitu milujem.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ