Pod rozsudok sa podpísali na prvom stupni sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici Arnošt Škorpil a neskôr dvaja sudcovia Najvyššieho súdu Pavel Toman a Štefan Minárik. Na svojich miestach sú dodnes.
Obžaloba Polanského znela: „Najneskôr od roku 1984 do 5. novembra 1987 vo svojom byte v Novej Dubnici a na svojom pracovisku v ZŤS Dubnica nad Váhom napísal a sčasti rozmnožil nelegálne písomnosti, najmä časopisy… robil zvukový záznam relácií na stanici Slobodná Európa, Hlas Ameriky, Rádio Vatikán a písomne ich rozširoval.“
Predsedom senátu bol Škorpil. 17. júna 1988 Krajský súd v Banskej Bystrici Polanského odsúdil na štyri roky v prvej nápravnovýchovnej skupine. Dopustil sa trestného činu podvracania republiky.
Polanský sa proti rozhodnutiu odvolal. 15. júla požiadal aj o prepustenie z väzby. Krajský súd to zamietol. Najvyšší súd takisto – predsedom senátu bol Štefan Minárik.
Definitívny rozsudok padol 30. augusta 1988. Senát Najvyššieho súdu pod vedením Pavla Tomana potvrdil rozhodnutie Krajského súdu – štyri roky nepodmienečne. Polanský sedel do konca októbra 1988. Vtedy mu prezident udelil amnestiu a odpustil dva roky väzenia. Rozhodnutie o prepustení z väzenia v Ružomberku podpisoval ten istý sudca, ktorý ho odsúdil – Arnošt Škorpil. Snažili sme sa ho osloviť, ale má dovolenku.
Ivan Polanský o väzení hovoril v spoločnej relácii českej a košickej televízie Dejiny samizdatu. Sudcov nemenoval, povedal len: „Meno mu darujem.“ Spomenul ale, že ešte krátko po novembri za ním prišla matka jedného zo sudcov a prosila ho, aby jej synovi odpustil. (mož, wm)
