Dvojnásobný najlepší hokejista Slovenska PETER BONDRA ťažko nájde na zemeguli svojho neprajníka. Aj preto, že jeho mimoriadne hokejové umenie zdobí schopnosť úprimne sa radovať z každého gólu, kolektívneho i individuálneho úspechu. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara sa 34-ročná popredná autorita celej NHL po prevzatí najcennejšej trofeje v ankete Zlatý puk roztápala šťastím ako malý „Bolek.“
Ako ste sa cítili, keď sála zaplnená osobnosťami slovenskej i československej hokejovej histórie spontánnym standing ovation vychutnávala na veľkoplošnej obrazovke váš víťazný gól vo finálovom zápase MS do ruskej siete?
„Slovami to nejde opísať. Gól, o ktorom som sníval už v detstve, som, prirodzene, videl v záznamoch už viackrát, no vždy mi pri tom prebehnú po tele zimomriavky. V nitrianskom divadle bolo veľmi teplo, takže v tomto prípade ma príjemne schladilo. Priznávam, že som mal v očiach aj slzy.“
S Washingtonom ste hrali vo finále Stanleyho pohára 1998, pri vašej prvej účasti na MS (2002) vás hneď dekorovali zlatom. Chýba vám už iba olympijské finále. Pomýšľate na Turín 2006?
„Nevylučujem to, ešte sa nechystám končiť. Budem bojovať, aby som sa dostal do nominácie trénerov. Cítim za mnou tlak množstva mladých talentovaných hokejistov zo Slovenska.“
Po MS vo Švédsku ste sa vyjadrili, že oslavy Stanley cupu patria mestu, triumf na MS celému národu. Vnímate individuálny titul najlepšieho hokejistu Slovenska ako satisfakciu pre svoju rodinu?
„Určite, manželka a deti boli a sú pre mňa vždy dôležitejšie ako hokej. Bez tohto zázemia by nebol ani ten zlatý gól.“
Spomenuli ste si aj na svoje hokejové vzory z detstva?
„Prvým bol môj starší brat Juraj, neskôr Peter Šťastný, ktorý sedel v porote. Vďaku však musím vysloviť aj trénerom Skokanovi, Jakubóczymu, Parížkovi, Šuplerovi, Šterbákovi, Golonkovi , Filcovi.“
V mladosti ste hrávali aj futbal, ktorý stále pozorne sledujete. Je futbalový titul z Japonska v správnych rukách ako hokejový zo Švédska?
„Práve tak by som to porovnal. Futbalové zápasy som si počas pobytu v Amerike nenechal ujsť ani o druhej v noci či o piatej ráno. Slovenský hokej je podobný ako brazílsky futbal. Útočný, kreatívny, kolektívny a na pohľad atraktívny. Podobne my sme mali silné osobnosti ako Pálffy, Šatan, Stümpel, Handzuš, Országh, ktorých kvality sa prejavili v rozhodujúcich chvíľach, lebo ich podopieral zomknutý kolektív.
Boli ste v ňom Ronaldom?
„(smiech) Možno, ak sa na to pozrieme cez niektoré dôležité góly. Žigo by mohol byť Ronaldinho, Šarky Rivaldo, Ľubo Višňovský zasa v obrane rýchly ako Roberto Carlos.“
Vo Washingtone hrávate s českou megahviezdou Jaromírom Jágrom. Ten už dvakrát získal Stanley cup, olympijské zlato, no titul majstra sveta mu ešte chýba. Tešíte sa ako známeho vtipkára podpichnete tentoraz vy?
„Jardo je výborný človek, z ktorého srší zmysel pre humor. Ja som vážnejší typ. Keď nám to vyšlo v Göteborgu, veľmi úprimne mne i všetkým pogratuloval. Pred šampionátom sa tiež priznal, že sa bál sily slovenského tímu. A to ešte mal v prípade nášho vzájomného súboja šťastie, že vo Švédsku nám chýbal Zdeno Chára. Toho by som špeciálne pripravil na to, aby Jágra - spisovne hokejovo povedané - vyrezal z ľadu. Ale bolo by krásne, keby sme spolu s ním raz oslavovali Stanley cup.“
