Organizačný šéf XVIII. atletických majstrovstiev Európy v Mníchove Helmut Digel krátko pred začiatkom veľkého podujatia opatrne sľuboval, že na prekrásny Olympijský štadión, dostavaný v roku 1972, príde počas šiestich dní 180-tisíc návštevníkov. To bolo v Bavorsku ešte horúce leto.
V stredu sa jeho predpoklad naplnil. V polovici ME. V oblasti alpského predhoria už bola škaredá, upršaná jeseň.
Nie všetko išlo mníchovským organizátorom hladko. Ak sa náhodou pritrafilo niečo mimo plánu, napríklad vypadla na chvíľu elektrina, boli vedľa. Bavorčan nie je Prus, ale aj on sa riadi nemeckou zásadou – naraz, ľavou, presne, bez poruchy, strojovo.
Domáci divák bol ale skvelý. Víťazná francúzska šprintérka na dvojstovke Muriel Hurtisová nezačala hovoriť o svojom suverénnom víťazstve, ale najprv spomenula žičlivé obecenstvo. „V takom povzbudzujúcom rachote som ešte nesúťažila. Parížania budú mať čo robiť, aby tromfli Mníchovčanov,“ hovorila spontánne. Na Stade de France sú o rok majstrovstvá sveta.
V sobotu predpoludním sme zažili jediný raz náznak babieho leta. Pred radnicou na Marienplatzi bolo rušnejšie než na rybnom trhu v Hongkongu. Ľudia sa ponáhľali pozrieť si maratónkyne, aby stihli vymiesť obchodné domy. Aj v bohatom Nemecku čakajú na deň totálneho výpredaja s napätím a dôležitosťou, ktorá si zaslúžila hneď druhý večerný spravodajský televízny šot. Po povodniach.
Ľudia sa piekli v metre, keď do maratónskej brány vbehla ako prvá prekvapujúco 36-ročná Turínčanka Maria Guidová. Taliani oslavovali ostošesť. Pozývali na chianti, olivy a makaróny do Casa Italia priamo na štadióne. Upachteným pasažierom padlo na úžitok.
Digelovu predpoveď prekonali Mníchovčania vari o osemdesiat percent. Chodili a zabávali sa, hoci do nedele získali domáci iba jediné zlato. Zaujímavé – Španieli päť a Gréci štyri. Vďačným Bavorčanom vôbec neprekážalo, že Nemci nie pomaly, ale zato isto, strácajú bývalú kontinentálnu atletickú dominanciu. Tridsaťsedemročná viacbojárska legenda Sabine Braunová skončila strieborná. Essenčanka vyhrala dvakrát kontinentálny a dva razy svetový šampionát. Odchádzala so slzami v očiach pri skandovanom potlesku.
Rodák z Irkutska Aleksander (už Alex) Averbuch sa presťahoval do vlasti svojich predkov. Dvadsaťosemročný žrdkár získal pre Izrael prvé zlato na majstrovstvách Európy. Pred tridsiatimi rokmi práve v mníchovskej olympijskej dedine pri Hrách 1972 po zákernom únose Palestínčanov zahynulo jedenásť izraelských športovcov. V Mníchove sa o tom príliš nehovorí, ale pietne spomína. Vtedajší výrok predsedu Medzinárodného olympijského výboru Avery Brundagea „The Games must go on!“ – Hry musia pokračovať (olympiáda po dni smútku pokračovala) – citujú všetky oficiálne publikácie šampionátu.
Dnešná doba opäť nabáda na opatrnosť. Policajti a policajtka dôkladne prehliadnu každého diváka. Dôkladne, ale slušne. Jednému z našich trénerov napríklad zobrali gél na holenie v kovovej tube.
Mníchov pripravil pekný a bezpečný šampionát, hoci posledný deň pripomínal november. To si organizátori od svätého Petra nezaslúžili.
Autor: Mníchov
