Z tvorby Svätopluka Mikytu. FOTO - GALÉRIA MEDIUM

Súčasné umenie má tisíce podôb či skôr odtieňov a iba máločo zjednocujúce. Čas jednotiacich štýlov je preč, neplatí to však pre tendencie a módu, napokon takmer nikto nechce byť úplne mimo. Takýmto jednotiacim a do istej miery aj spájajúcim prvkom môže byť „konceptuálna stratégia“, ale môže ním byť aj irónia. Tá je prítomná takmer vo všetkých prácach, ktoré zapĺňajú výstavný priestor Galérie Medium. Ich autormi sú Carlo Schiuma, Johannes Schlichting a Svätopluk Mikyta. Všetci majú spoločné tiež to, že študovali na Akadémii der Bildenden Künste v Stuttgarte u profesora Wolfganga Gäfgena.

Výstava, ktorú spolu s výtvarnou teoretičkou Vladimírou Büngerovou pripravili, je dobrou ukážkou toho súčasného umenia, ktoré sa zaobíde bez kunsthistorických bedekrov. Je komunikatívna a vychádza na polcesty k divákovi, ale ponecháva si ironický dištanc: ten však zdôrazňuje aj neobyčajne dlhý - vraj dokonca unikátne najdlhší - názov výstavy: Lebo medzi tvorcom a výtvorom nemožno určiť žiadnu takú veľkú podobnosť, aby medzi nimi zároveň nevznikala ešte väčšia rozdielnosť.

Všetci vieme, aký povrchný a občas aj nezmyselný býva pátos slovného spojenia život a dielo. Ale práve toto spojenie môže byť aj veličinou paradoxnou. Najdokonalejšie paradoxné to je práve v ústrednej práci, ktorú Carlo Schiuma nazval Doppelläufer-Optimisten leben länger. Je to akýsi nemilosrdne krutý autoportrét autora ako tvorcu a ničiteľa v jednej osobe. Carlo Schiuma sa predstavuje ako chodiaca reklama gumy na vymazávanie. Prechádza sa kvitnúcou alejou a nemôže prejsť bez toho, aby súčasne neničil.

Spojitosť života a diela naznačuje tiež inštalácia Johannesa Schlichtinga: dielo ako intímne nazretie do života tvorcu, do jeho súkromia. Jeho Nocturno určite takýmto šestnásťminútovým nazretím je: je to svet emotívny. Návrat do detstva rozprávkových príbehov, ale súčasne návrat zneisťujúci. Akoby umelec hovoril: Je neskoro, všetky moje rozprávkové bytosti a príbehy splývajú do jedného otáčajúceho sa celku prízrakov.

Súvislosti života a diela sú zreteľné tiež v kreslených cykloch Svätopluka Mikytu. Ešte predtým, ako tieto kresby vznikli, musel Mikyta rámy aj predlohy z roku 1938 pracne vyhľadávať na blších trhoch a v bazároch. Historický a pre Nemcov aj Slovákov osudný rok 1938 nie je pripomenutý náhodou. Je emblematický, tak ako červená, čierna a biela. Emblematická farba nacistickej minulosti a vyblednuto ružová farba „Ost-algie“ - nemeckej komunistickej nostalgie.

Zvláštne, ale aj charakteristické sú slovné hračky v názvoch diel. Používa ich Schiuma aj Mikyta: nútia tak diváka k úvahám, čo je za dielom a jeho ironickou viacznačnosťou. Dielo ako zvláštna štruktúra irónie a nostalgie. Akceptuje minulosť, ale žije prítomnosťou.

Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)