Podvyživené predčasne narodené deti umierajú v afganskych nemocniciach. FOTO-ČTK/AP
„Je trocha slabší, to je pravda,“ vyhlásil otec nad kostričkou. „To dieťa je tragicky podvyživené, a pokiaľ okamžite niečo nepodniknete, tak vám zomrie,“ oznámili sme mu. „Aha,“ odpovedal celkom bez emócií, a ani sa neopýtal, čo by asi tak mal podniknúť.
Ženy a deti
Rasúl má osemnásť detí, z toho väčšinou chlapcov, takže ho strata jedného mužského potomka na kolená zjavne nezrazí. Napokon, na smrť v rodine je už zvyknutý. Prvá žena mu porodila päť detí. Zomrela počas šiesteho tehotenstva a Rasúl vraj vtedy jej smrť prežíval veľmi bolestne.
Rýchle sa oženil druhýkrát, ako hovorí, hlavne kvôli deťom, lebo starať sa o ne sám nedokázal. Druhá žena bola zrejme vytrvalejšia a priviedla na svet tucet zdravých potomkov.
Pri dvanástom pôrode, ktorý sa odohrával rovnako ako tie predchádzajúce - doma len za asistencie skúsených susediek, museli na konci zavolať lekára. Zachránil matku aj dieťa, ale otca dôrazne upozornil, aby s rozširovaním svojej rodiny prestal. Žena ďalšiu záťaž nevydrží.
Rasúlova manželka napriek tomu otehotnela a s menšími problémami dieťa donosila. Pri pôrode však nastali komplikácie, a tak sa rodina predsa len odhodlala odviezť matku do nemocnice. Dieťa sa narodilo zdravé a malo sa k svetu. Jeho matka však vykrvácala niekoľko minút potom, čo jej ho dali do náručia. Mŕtvu ženu priviezli domov, aby ju mohli príbuzní oplakať. My sme sa len bezmocne prizerali, ako mŕtvej matke kladú plačúce dieťa na prsia.
Keď sme sa Rasúla pýtali, prečo len niekoľko mesiacov potom, čo dostal výstražnú radu od lekára, splodil ďalšie dieťa, so slzami v očiach obrátenými k nebu povedal: „Boh mi vzal obidve ženy, ale mi dal veľa detí. Je spravodlivý.“
Bez dojčenia zomrie hladom
Rasúlov prípad nie je nijako mimoriadny. V Afganistane zomiera ročne počas tehotenstva či pri pôrode 16-tisíc žien, čo krajinu zaraďuje na druhé miesto na svete v tejto tragickej bilancii.
Ani novorodenci väčšinou svoju matku neprežijú, čo ich ušetrí utrpenia. Afganské ženy sú totiž zvyknuté dojčiť čo najdlhšie a prakticky nepoznajú náhradu za materské mlieko. Pokiaľ teda bábätko nemá vlastnú matku a v rodine nie je ďalšia žena, čo dojčí, ktorá by ho kŕmila, je často odsúdené na smrť hladom.
Trinásťročná sestra sa o dvojmesačného Ahmeda starala, ako mohla. No bohužiaľ, ani ona, ani jej súrodenci, ani otec nevedia čítať, a tak z ťažko zarobených peňazí, ktoré Rasúl získava predajom vtákov, kúpili sušené mlieko vhodné pre všetky vekové skupiny - okrem dojčiat. Na obale bol výstražný nápis aj v afganskej perzštine, ale nikto ho nedokázal rozlúštiť.
Chlapček zvracal, mal hnačky, ale prejavil urputnú chuť do života a prežil dva mesiace. S nafúknutým bruškom a paličkovými nožičkami vyzerá ako z plagátu OSN vyzývajúceho na pomoc hladujúcim.
„Kozie mlieko dokážete zohnať?“ opýtali sme sa Rasúla a čakali sme, že nám navrhne, aby sme mu kúpili kozu. Tak sa tiež stalo. Keď sme mu vysvetlili, že mlieko musí riediť celkom čistou vodou, požiadal nás ešte o zásoby bezchybnej tekutiny.
O vyváraní dojčeneckých fliaš tiež všetci počuli prvýkrát. Nakoniec sa ukázalo, že robili dobre, keď nič nevyvárali, lebo dieťa kŕmia z umelohmotnej fľaše používanej mnohými generáciami.
Zapáchala tak, že aj najhladnejšie bábätko muselo obsah odmietať.
Nielen deti, ktoré zostali bez matky, ale aj tie, ktorých matka nemá dostatok mlieka, dostávajú krajne nevhodnú stravu. Umelá výživa pre dojčatá sa síce pri troške snaženia dá zohnať, ale je príliš drahá. Navyše sa predáva len v Kábule, nie na dedine.
Jedia, čo nájdu v dome
Keď sa dieťa dožije niekoľkých týždňov, začnú ho prikrmovať tým, čo v dome nájdu. Malé afganské deti vlastne jedia to, čo dospelí, len im to dávajú v pomletej podobe.
Afganská kuchyňa pritom rozhodne nepatrí medzi najzdravšie - je veľmi tučná a chýba jej dostatok ovocia a zeleniny. Takže sa bábätku namočí chlieb, rozpučia zemiaky, pomelie mäso, len aby malo niekoľkotýždňové dojča čo jesť.
Rasúlovu ženu pochovali hlavou smerom k Mekke na cintoríne medzi kamennými domami ešte v ten istý deň, ako zomrela. V rovnaký deň sa ocitla v raji, lebo len ženy, ktoré zomrú pri darovaní života, majú tu čestnú výsadu byť šahídom - mučeníkom. Vyrovnávajú sa tak bojovníkom, ktorí padnú vo svätej vojne pre vieru.
Autor: JAROMÍR ŠTĚTINA, Kábul, agentúra Epicentrum pre SME
