Aj po vyše polstoročí sa z najplodnejšieho obdobia slovenskej prózy, šesťdesiatych rokov, neobyčajne markantne vyčleňuje Rudolf Sloboda. Iste v tom nezohráva úlohu len jeho tragický koniec, ktorý - paradoxne - akoby predvídal, pripravoval, odôvodňoval, či aspoň pripomínal už od začiatku svojej spisovateľskej dráhy v mnohých prózach, ale aj typ jeho písania, orientovaného na to, čomu Francúzi hovoria les heures douloureses de la vie, bolestné hodiny života. S istou dávkou rizika by som ho označil za najsmutnejšieho slovenského prozaika 20. storočia, tak ako za najsmutnejšieho básnika pokladám Milana Rúfusa.
To si človek uvedomí pri čítaní prvého zväzku Slobodových zobraných poviedok Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Levice 2002), ktorý zahŕňa obdobie rokov 1958-1968. Sloboda publikoval svoju prvú prózu, podľa ktorej je nazvaná kniha, ako dvadsaťročný v čase, keď vládol nepísaný zákon optimizmu. Zaoberá sa v nej vnútornými problémami chlapca-seminaristu, ktorý prestal veriť v Boha a zhrýza sa pochybnosťami, pričom nejde o nejaký realistický text, ale o zmes fantázie, sna a skutočnosti.
U Slobodu sa i neskôr vyskytuje vedľa seba výmysel a empíria, cudzí a autorský príbeh, mystifikácia a pravda. Jeho poviedky zväčša nemajú pevnú a už vôbec nie priamu dejovú osnovu, niekde dokonca chýba čo len náznak epiky, ktorú nahrádza výlučne rozmýšľanie, takže Sloboda sa v mnohých prózach stáva esejistom uvažujúcim o človeku.
Jeho dvadsiatim trom prózam ťažko nájsť spoločného menovateľa, no isté idey sú u tohto prozaika fixné: bytie indivídua ako také, jeho ťažká identifikácia so sebou samým, zložitý vzťah k rodine, k iným, k spoločnosti. Šútovec to kedysi nazval naratívnou sebareflexiou, čiže vyrozprávaným pozorovaním vlastného ja: „Sloboda sám seba rád skúma, rád o sebe sníva, rád sa komentuje, dokresľuje, vykladá.“ Nesporne to zapríčinila celoživotná trauma z detstva a pokračujúca i v autorovom dospelom veku, ktorej venovala dve kapitoly vo svojej slobodovskej monografii aj Zora Prušková. Rozvedené i rozvadené manželstvá a s tým spojené problémy, príčiny a následky nachádzame u Slobodu vo všetkých možných variáciách, od žiarlivosti v príznačne nazvaných poviedkach Žiarlivosť, pamätný dar a Žiarlivosť, boží dar, až po vraždu bývalého manželkinho milenca v poviedke Odriekanie. Sloboda exponuje pocity svojich postáv až do maniakálnych stavov a nikdy to nie sú pocity príjemné, skôr sklamanie, dezilúzia, osamelosť, izolovanosť, nenávisť, ľahostajnosť, teda samé negatíva. Nad všetkým však dominuje myšlienka na smrť, strach z nej, a tu sa otvára priestor pre Slobodove filozofické exkurzie, často laické, no originálne a inšpiratívne.
Hoci Sloboda je autor hlavne vážny, v tomto zväzku nájdeme aj niekoľko humorných poviedok. Tento svoj síce zriedkavo používaný, ale jednako existujúci zmysel prejavil najmä v prózach Z neviestky nevesta a Romaneto Don Juan (skrátená prvá časť rovnomenného románu).
Editor naplánoval vydať Slobodove poviedky v troch zväzkoch. Ak berieme do úvahy tri zväzky Slobodových románov pripravované vo vydavateľstve Slovenský Tatran (vrátane dosiaľ nevydaných denníkov, ktoré majú v rukopise okolo 5000 strán), bude čitateľovi k dispozícii celé dielo tohto veľkého spisovateľa a veľkého samotára.
