FOTO – ARCHÍV
Alessandro Del Piero začal s futbalom ako osemročný. Viac ho to ťahalo na zelený trávnik ako do školských lavíc. Spolužiaci si pamätajú, že už vtedy mladý Alex tvrdil, že raz bude profesionálnym futbalistom. Vystriedal takmer všetky mládežnícke dresy v mužstve Padovy, ako dorastenec sa potom objavil v druhej talianskej lige už v mužstve seniorov. Dňom D bol pätnásty marec 1992, keď prvý raz vybehol na ihrisko a strávil na ňom tridsaťpäť minút. Padova síce prehrala 0:1, ale Alex urobil na trénera veľký dojem a o dva týždne ho zaradil už do základnej zostavy. Do konca ročníka odohral desať ligových stretnutí, v ktorých strelil jeden gól.
Do Turína za 3,5 mil. mariek
V raste ho podporoval Di Livio, dnes jeho najlepší priateľ. Del Pierov talent sa rozvíjal neuveriteľne rýchlo, čo si bleskovo všimli aj manažéri turínskeho Juventusu a od roku 1993 sa stal jeho domovom štadión Delle Alpi. Za 3,5 milióna mariek. Plány klubu s priebojným útočníkom boli vopred jasné – mal sa stať nástupcom v Taliansku slávneho Roberta Baggia na hrote útoku. Na otázku, prečo ho kúpili, jeden z vtedajších bossov Juventusu G. Boniperti povedal: „Má podobné prednosti ako Holanďan Marco Van Basten. Dokáže sa zbaviť dvoch-troch obrancov.“
Pre Del Piera bol pobyt vedľa turínskych hviezd obrovskou výzvou a motiváciou. Tvrdo na sebe pracoval, pozorne sledoval okolie a trpezlivo čakal na príležitosť. Prišla v polovici septembra 1993, keď nastúpil na svoj prvý zápas Serie A proti Foggii. Týždeň nato v zápase s Regginou striedal na posledných desať minút Ravanelliho a strelil štvrtý gól Juventusu. Prvý hetrik sa mu podaril v marci 1994 do siete Parmy, keď triafal v 20., 57. a 87. minúte.
Najkrajší gól kariéry
Alex potreboval hernú prax, ale na ihrisko sa nedostával pravidelne. Jednotkou bol stále Baggio. Obaja pokojné typy, ktoré medzi sebou málo hovorili. Talianske médiá začali špekulovať, či sa obidva k sebe hodia. Ihneď sa ozvala Parma so žiadosťou o hosťovanie Del Piera v jej mužstve. Nepochodila. Koncom deväťdesiateho štvrtého roka sa Alexovi vydaril výnimočne jeden ligový zápas. Juventus prehrával s Fiorentinou 0:2 a štvrťhodinu pred koncom sa dostal na trávnik práve namiesto Roberta Baggia. Turínčania nakoniec zachránili remízu, k čomu prispel aj Del Piero jedným gólom. Noviny na druhý deň zaplavili strany senzačnými titulkami „perfektný gól“, „gól, ktorý vojde do histórie“. Jeho autor k tomu poznamenal: „Pozeral som si ho doma na videozázname. Naozaj sa mi podaril. Dalo by sa povedať, že je to najkrajší gól mojej kariéry.“
Baggio odchádza, desiatka je voľná
Juventusu sezóna 94/95 vyšla dokonale – k majstrovskému titulu pripojil aj víťazstvo v Talianskom pohári. Po skončení ročníka prišla pre rodáka z Conegliana príjemná správa – Baggio, futbalista sveta ‘93 a päťgólový strelec zo svetového šampionátu ‘94 v USA, odchádza do Milána. Koniec čakania, koniec rivality. Nastal čas, aby Alessandro Del Piero ukázal, čo sa v ňom za predchádzajúce roky naakumulovalo. Preberá dres s magickým číslom desať i pozíciu lídra v mužstve. Juventus bol v roku 1996 na nezastavenie. Vyhral Ligu majstrov a víťazný gól Del Piera proti River Plate rozhodol aj o zisku Svetového pohára.
Na majstrovstvá sveta 1998 do Francúzska cestoval po vynikajúcej sezóne. V jej závere sa však zranil. Vtedy, keď to málokto čakal – vo finále Ligy majstrov. Už sa nestihol dostať do optimálnej formy, napriek tomu celé Taliansko verilo, že pomôže squadre azzurre k zisku titulu. Strelecky vyšiel naprázdno a zažil veľké sklamanie. Tréner Cesare Maldini stavil na Baggia, ktorý si reprezentačnú miestenku vybojoval v hodine dvanástej. Vo štvrťfinále šampionátu proti neskorším francúzskym majstrom dal prednosť Robertovi, ale Taliansko aj tak prehralo 3:4 na strely zo značky pokutových kopov.
Najlepšie platený hráč sveta
V Juventuse ho zvolili za kapitána, v reprezentácii sa mu ušlo viac dôvery po nástupe trénera Dina Zoffa. Sezóna sa pre neho skončila predčasne a hrozne – v novembri proti Udinese si roztrhol väzy v kolene a liečba si vyžiadala dlhší čas. Počas nej podpísal s klubom nový päťročný kontrakt, ktorý mu zaručoval v tom čase prívlastok – najlepšie platený futbalista planéty.
Na majstrovstvách Európy 2000 v Holandsku a Belgicku alternoval často za neho Francesco Totti. Vo finále proti Francúzom však nastúpil, ale spomínať naň nebude v najlepšom. Mal dve vyložené gólové príležitosti, ani jednu nepremenil. Súperovi sa v záverečnom tlaku podarilo vyrovnať a v predĺžení strelil David Trezeguet takzvaný zlatý gól. Noviny Alexa tvrdo kritizovali.
Tretí majstrovský titul
Nič to však nezmenilo na tom, že tréner Juventusu Carlo Ancelotti i reprezentácie Giovani Trapattoni s ním naďalej rátali a dávali mu príležitosť. Svalové zranenie ho pribrzdilo na šesť týždňov a výkonnosť Del Piera, ktorého obľúbeným hráčom bol Michele Platini, začala klesať. „Buď budem taký dobrý ako predtým alebo opustím Juventus,“ vyhlásil rezolútne. Veľmi ťažko znášal úmrtie svojho otca Gina. Ako vraví, boli to najťažšie chvíle v jeho živote. Prišla však nová sezóna i nové šťastie. Klub predal Zinedina Zidana do Realu Madrid, Filippo Inzaghi odišiel do milánskeho AC, ale príchody Buffona, Thurama, Nedvěda sa oplatili a Juventus získal majstrovský titul. Tretí s Del Pierom.
Dvadsaťosemročný útočník s nosom na góly rád relaxuje pri hudbe M. Jacksona či Phila Collinsa. Okrem futbalu ho baví basketbal, tenis a volejbal. Je fanúšikom basketbalových klubov NBA Chicago Bulls a Los Angeles Lakers.
