Z naivistickej tvorby Jindřicha Vika.
Skutočnosť, že niekto má svoju vôbec prvú výstavu až dvadsať rokov po smrti, nie je síce úplne ojedinelá, ale rozhodne ani každodenná. Jindřich Vik (1899-1980) ju mal vlani v Cavin-Morris Gallery v New Yorku a tohto roku nasledovali ďalšie dve v jeho rodných Čechách, ktorých hranice, napriek svojej veľkej záľube v zemepise, nikdy neprekročil.
Aj od tohto faktu sa odvíja jedna z nitiek kuriózneho i dojemného osudu pedantného bankového úradníka, ktorý svoj voľný čas venoval okrem nekonečného študovania atlasu, riešenia zložitých matematických rovníc, hubárčenia a hromženia na komunistov aj maľovaniu. Zručnému, no diletantskému, verne zobrazujúcemu realitu, čo však so spomínanými výstavami nemalo nič spoločné.
Nečakaný zrod naivistu
To je celkom iný príbeh, ktorý sa začal niekedy v máji roku 1976, keď rozhodnutie osamelého penzistu a vdovca vydať sa v ústrety smrti (ktorej príchod chcel urýchliť nečinným polihovaním v posteli) prekazila dcéra-výtvarníčka Jindra. Priniesla mu farbičky, papier a pod zámienkou, že potrebuje nejaké obrázky do školy, začala úspešnú terapiu maľbou. Motivácia zabrala a starý pán, ktorý po desiatich rokoch znovu vzal do ruky štetec, vytvoril do konca roku vyše tristo obrázkov. Toto všetko by však ešte stále mohlo byť len rodinným príbehom Vikovcov.
Lenže „nové“ maľovanie pána Vika sa diametrálne líšilo od toho, čo vytvoril kedysi: s absenciou zabudnutej zručnosti sa zmenilo aj jeho výtvarné videnie. Z bývalého šikovného diletanta sa stal na staré kolená (a na krátky čas) „klasický“ naivista, ktorého unikátnosť sa odvíjala od rezignovanej poetiky starého človeka.
„Takto maľoval a kreslil zhruba tri roky, počas ktorých doslova vychrlil vari tisícku obrázkov,“ spomína Jindra Viková. Výnimočnosť otcovho naivistického maľovania jej bola zrejmá, a neskôr, keď sa jeho tvorbu rozhodla zverejniť, boli ňou rovnako fascinovaní aj jej kolegovia Jiří Šalamoun, Vratislav Novák, František Skála či kunsthistorik Jaromír Zemina.
More vo vnútrozemí
Zemina najskôr pripravil pre literárnu a výtvarnú Revolver Revue cyklus malieb morí, čo bola veľká téma starého pána Vika, hoci v živote žiadne more nevidel. Dokázal si ich predstaviť aj tam, kde veľmi dobre vedel, že nie sú, trebárs vo vnútrozemskom Madride. „To už sa začalo uvažovať o výstavách, núkali sa nám rôzne domáce možnosti, no nechcela som a ani do budúcna nechcem, aby sa jeho obrázky objavili v komerčných galériách,“ hovorí Jindra Viková. A tak sa nakoniec výstavný debut konal v Spojených štátoch, no keďže pre ňu bola prioritou expozícia v Čechách, do New Yorku požičala len časť tvorby a s tým najlepším počkala až na domáce výstavy.
„Najväčšia sila Jindřicha Vika bola v minimalizme,“ charakterizuje jeho tvorbu Jaromír Zemina, „napríklad na obraze nazvanom Natíráme žlaby je namaľovaný už len výsledok - natreté žľaby.“ Pán Vik maľoval výjavy z každodenného života (pohyb na nich akoby nahrádzal jeho čoraz statickejší život), ale aj náboženské, rozprávkové či prírodné motívy, neskôr rád ilustroval ľudové piesne. Pod datované obrázky často písal aj texty, čo sa vzhľadom na typické naivistické prvky jeho tvorby (používanie schém, ťažká rozlíšiteľnosť jednotlivých postáv atď.) ukázalo ako veľmi vítané.
Symbolické vzďaľovanie sa ľudí - často dvojíc - z jeho života, ktoré naznačoval ich maľovaním zozadu, postupne čoraz viac prekrýval dominujúci motív blížiacej sa smrti. No práve vďaka maľovaniu poprel Jindřich Vik na pár posledných rokov svojho života posolstvo jednej z piesní, ktorú s chuťou ilustroval: „Zda hochu víš, když duhu zříš v bublinách mýdlových, že je to klam jak život sám.“
ALEXANDER BALOGH
