Bývalý diktátor Francisco Franco sa narodil v Galícii. Jeho rodný Ferrol takmer 40 rokov „zdobila“ jeho socha. Až začiatkom júla ju odpratali.  

Pred katedrálou v Santiagu de Compostela sa v predvečer osláv sv. Jakuba apoštola zhromaždili davy ľudí. Po ohňostroji sa začala politická agitácia.  

Ľavicoví nacionalisti si na galícijské zástavy našili červené hviezdy.  

Národným hudobným nástrojom Galície sú gajdy.

Niekde na severozápadnom cípe Pyrenejského polostrova sa rozkladá jeden z najmenej známych regiónov Španielska. Kedysi zaostalé lazy, dnes rozkvitajúca Galícia. Malá krajinka s rozlohou 30-tisíc kilometrov štvorcových, obdarená 1200 kilometrami pobrežia, má tri milióny ľudí, viac ako milión kráv, 500 vlkov a vraj i jedného nelokalizovateľného medveďa.

S Katalánskom by vari každý našinec spojil dovolenku na Costa Brave či Barcelonu. Reč o Baskicku by sa na Slovensku zastavila pri teroristoch a možno i dobrej kuchyni, a Galícia? „Asi o nás nič neviete, tak ako aj tu iba málokto tuší, či je Slovinsko a Slovensko jednou krajinou,“ vraví Xoán, zamestnanec jedného z miestnych denníkov. Možno práve chuť po propagácii vo svete vedie zopár Galícijčanov k tomu, aby si sem-tam zahrali na narodniarsku nôtu. Na rozdiel od Kataláncov či Baskov im to ale akosi nejde. Galícijčan má pritom vlastný jazyk, kultúru a hovorí si Galego.

Fraga prežil aj Franka

Katalánski nacionalisti majú širokú základňu a snažia sa o akúsi kultúrnu formu nezávislosti. Ich baskickí kolegovia sa boja, že ich vzácny jazyk raz vymrie. Galícijské narodniarstvo je zatiaľ témou vysokoškolských internátov a krčiem. Medzi pospolitý ľud preniká iba veľmi pomaly.

Každý rok si 25. júla v Španielsku pripomínajú deň svätého Jakuba apoštola. Vraj je pochovaný v hlavnom meste Galície – Santiagu de Compostela. „V celoročnej nude niet lepšieho dňa, kedy svetu ukázať, že aj tu sú nacionalisti,“ hovorí Belén, študentka ekonómie. Okrem osláv patróna sa tak v uliciach Santiaga objavili i demonštrácie. Na každej žiadajú inú Galíciu. Na jednej strane ulice pravicovú, na druhej socialistickú, inde sa zas dožadovali samostatnosti a systému ako na Kube.

V nádhernej katedrále nechýbala miestna politická elita. Pred chrámom, na námestí Obradoiro postávali davy a čakali, čo pán autonómny prezident Manuel Fraga povie. „Mesto pokročilo, Galícia bohatne,“ zakričal. Ozval sa potlesk, zopár výkrikov, niekde si zapískali, inde zas, prevažne mladí, odpľuli. Mladšia generácia hovorí, že Fraga je fašista ako remeň. Svojho času sedel vo vláde diktátora Francisca Franka. Ako minister turistiky sa ale zaslúžil o to, že do Španielska začali prichádzať davy Nemcov a Angličanov. „Istým spôsobom je šikovným politikom,“ priznáva Xoán. Niečo na tom bude, z Frankových čias prežil iba málokto, tak politicky, ako aj fyzicky.

Castro a Manu Chao

Demonštrácie v uliciach Santiaga pripomínajú paródiu na manifestácie, ktoré sa organizujú v Baskicku či Katalánsku. Mladí nespokojenci z ľavicovej Ľudovej jednoty (NÓS) Fragu označili za fašistu. Pravicoví narodniari z Nacionalistického bloku (BNG) mu zatlieskali. „Galiza ceive!“ (samostatná Galícia) ozýval sa pokrik mladých študentov s dredami a galícijskými zástavami s červenou hviezdou uprostred. Okoloidúci sa pousmiali. „Nechceme žiť v Aznaráte!“ ozval sa ďalší pokrik, v ktorom sa autorom podarilo skombinovať meno španielskeho premiéra Josého Maríu Aznara s protektorátom.

V zaujímavom predstavení ľavicoví narodniari kydajú na Franka, ktorý sa narodil v Galícii, a vychvaľujú Fidela Castra. I ten má svojich predkov v tomto regióne. Keď sa v krčme vedľa hlúčiku mladých nespokojencov ozvali konzervatívne melódie speváka Julia Iglesiasa, ozval sa piskot. Aj tento spevák má pritom svoje korene v Galícii. Poskakovať začali, až keď sa z reproduktorov ozval rytmus od speváka Mana Chaa, ktorého dedo tiež pochádza z miestnych kopcov.

Televízny „maglajz“

Mladí nacionalisti ľavicového razenia si smerovanie svojej krajiny predstavujú po svojom. NÓS považuje za svoj vzor Kubu. Na otázku, či vedia o tom, že na Kube žijú aj disidenti, jeden z lídrov NÓS – študent ekonómie Ińaki odpovedá, že to nie sú disidenti ale „Amerikou platení agenti“. Bohorovné odpovede znásobil výrok, že východoeurópsky komunizmus položila korupcia. „Pozri sa, dnešná Galícia už nežije z mora a poľnohospodárstva. Ťahajú sem technológie a turistov,“ dodáva. Na otázku či by bol najradšej, keby sa celý región živil z repky olejnej a mora, odpovedá, že sú aj iné možnosti pokroku.

Regionálny rozvoj financovaný Európskou úniou posunul tento kedysi najzapadnutejší región Španielska o niekoľko desaťročí dopredu. Dokonca tak rýchlo, že sa Galegovia z celého sveta začínajú vracať. Jazyk dostal svoj štatút, má svoju akadémiu a je nezávislý od španielčiny. Vývoj ale predbehol realitu. V miestnej televízii TVG zostalo toľko španielčiny, ako aj galícijčiny. Výsledkom sa stal akýsi „maglajz“, ktorý by u nás mohli zastupovať tie osoby, ktoré rady splietajú češtinu a slovenčinu.

Galego ako Záhorák

„Za Franka síce galícijčinu zakazovali, no v dedinách sa iným jazykom nehovorilo. Španielsky jazyk ľudia neovládali. Dnes všetci vedia po španielsky a rýdzu galícijčinu pomaly nezačujete,“ sťažuje sa Ińaki. Priemerný mladý Galego sa ešte donedávna hanbil svojím jazykom rozprávať. Jeho jazyk i pôvod či prízvuk bol vo zvyšku Španielska terčom výsmechu. Slovo Galego sa spájalo s takými vtipmi, aké na Slovensku kolujú o Záhorákoch. Dnes sa humor zo slova Galego v Španielsku vytráca. Posmechy zostali iba niekde v Južnej Amerike, kde je toto slovo dodnes hanlivým označením Španiela. Prečo práve Galego?

Z Galície sa odjkakživa utekalo. Tisíce galícijských miest nájdete na mape všade, kde sa Galegovia sťahovali. Tak môžete na galícijské názvy naraziť v uliciach Buenos Aires, Montevidea, Madridu, Zürichu, Mníchova, Londýna či Havany. Najväčšie galícijské mesto napokon nie je A Coruńa, ale Buenos Aires, a najväčší cintorín nenájdete vo Vigu, ale v Havane.

Každý, kto niekedy emigroval, vie, čo to znamená, keď niekomu chýba rodná hruda. V Galícii má tento pocit svoje pomenovanie – „saudade“ alebo „morriňa“. Obe slová predstavujú nostalgiu. „Nostalgiu za domovom, kravami či tým nelokalizovateľným medveďom,“ spresňuje Xoán.

Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa kariéra v Galícii začínala na letisku či prístave. Galego vzal pas, zbalil kufre a odišiel za oceán. Najčastejšie do Argentíny, odkiaľ sa dnes zase húfne vracia späť. Neťahá ho „morriňa“, ale peniaze.

Gajdy a dediny

Každé správne nacionalistické hnutie musí mať svoje vlastné bary, tričká či zástavy niekedy i občasníky.

V každej krčme nacionalistického razenia nechýbajú futbalové nálepky, galícijské zástavy a ľavicovovlastenecký pajzlík spoznáte tak, že tam narazíte na Leninove busty. Čo tieto bary spája? Keltská hudba.

V Galícii s hrdosťou hovoria, že majú keltské korene. „Za Kelta sa dnes vyhla- suje hocikto, ale tu to má historický backround,“ vraví návštevník jedného z takýchto barov.

V miestnom folklóre preto najčastejšie počuť keltské gajdy a spevy o apoštolovi Jakubovi. „Správny Galego má rád gajdy a futbal, nemá rád koridu a radšej žije na vidieku. Galícia je krajina dedín, máme ich tu štvrť milióna,“ priznáva Xoán a vysvetľuje, že to je ten najväčší rozdiel medzi Galíciou a zvyškom Španielska. Aspoň o niečo sa môžu miestni narodniari oprieť.

Nech odídu na Perejil!

„Toto nie je Španielsko,“ ozýva sa pokrik na demonštrácií. V pozadí je zase počuť „Jil, jil, jil, – nech idú na Perejil!“ Demonštranti tak narážajú na malý stredomorský ostrovček Perejil, ktorý nedávno obsadili Maročania a neskôr zase udatné španielske špeciálne jednotky.

Medzitým sa pred davom zjaví hrdina s malou španielskou zástavou a zapáli ju. Médiá to označia za menší incident mladých narodniarov, ktorí chcú svetu ukázať, že Galícia nechce byť posledným vozňom španielskeho vlaku, ktorý ekonomicky ťahajú baskické a katalánske lokomotívy.

Galícia ako región má približne tie isté autonómne výdobytky ako Katalánci či Baskovia. Autonómna vláda (Xunta de Galicia) sídli v Santiagu. Má svoje kompetencie, založené na princípe subsidiarity. To znamená, že všetko, čo v Madride nezaradili medzi zákony, môžu určovať doma. Integrácia do Európskej únie ale umožnila nadviazať vzťahy medzi regiónmi. Tak ako mnohí iní aj Galícia na tom ryžuje.

Osem percent Galegov

„Nacionalisti v Katalánsku a Baskicku sú pre našich ako bratia. Navštevujú sa, opijú sa, ponadávajú na Madrid. V politike sú ale Galícijčania skôr v závese,“ hovorí Xoán. Na otázku, aký je medzi nimi rozdiel, odpovedá, že katalánsky nacionalizmus je prepchatý pragmatizmom. Čo nevyhovuje peňaženke, to nie je dobré pre národ. „V Španielsku majú trh, kde môžu predávať. Preto o úplnej nezávislosti viac kecajú, ako robia,“ dodáva. V Baskicku si zase nacionalizmus postavili na inakosti. Vravia, že majú inú krvnú skupinu ako zvyšok krajiny. Kladú sa do postavenia obetí, ktorých niekto v Madride stále vydiera. „Akoby sa báli, že ich jazyk, ktorého pôvod doteraz nikto nevysvetlil, raz zmizne z povrchu zeme,“ dodáva Xoán.

Galícijskí nacionalisti sa tak javia ako slabší odvar hraničiaci s recesiou. Mali svojich teroristov, ktorí raz položili bombu k soche generála Franka. Odpadol kúsok piedestálu, Franco zostal stáť. Ťažšie to majú aj pri presviedčaní. Až 55 percent sa cíti tak Španielom, ako aj Galegom, 27 percent viac Galícijčanom ako Španielom a iba necelých osem percent vám do očí povie, že je Galego. A v Španielsku sa bez podpory ľudí štáty nedelia.

FOTO – TASR a AUTOR

Autor: JURAJ TOMAGASantiago de Compostela – Bratislava