Afganské deti si musia už odmalička zvykať na bitku. FOTO - ČTK/AP
Masúd sa ani nepobil, ani sa nezranil v čestnom boji. Napadla ho jeho matka. Jednoducho hneval ako väčšina štrnásťročných chlapcov a mamička sa rozhodla utíšiť ho pomocou dreva, ktoré po ňom obratne hodila. Nevšimla si len, že v dreve je dlhý klinec.
Českí lekári zo 6. poľnej nemocnice ho úspešne zoperovali a po zranení mu zostane len malá jazva.
Násilie v afganských rodinách je úplne bežný jav. Prípad dieťaťa s prebodnutým bruchom je však i na afganské pomery výnimočný. Za to, že zmrzačila dieťa, dostala zúrivá matka bitku od manžela. Keď muž odišiel, zbila mladšieho syna, aby si vyliala zlosť.
Afganci majú svoju vlastnú teóriu, ktorá bitie detí i žien ospravedlňuje. „Chlapci sa majú pravidelne biť od ranného veku asi tak do štrnástich rokov. Budú z nich dobrí bojovníci, budú tvrdí, zocelení a neohrození,“ tvrdil mi otec siedmich synov, vysokoškolsky vzdelaný inžinier Abdulláh. „Mňa otec tiež bil a len mi to prospelo. Teraz pred ranou neuhnem. Chlapec, ktorý sa bojí bolesti, je ako dievča,“ dodal hrdo.
Učiteľka s palicou či hrabľami
V polorozpadnutej škole vo štvrti Tajmaní učí žena, ktorá sa predstavila ako Frejba. Vídame ju každé ráno, ako ide na vyučovanie, vybavená veľkým zošitom a palicou hrubou na tri prsty. Začína ju používať už pred školou, keď s jej pomocou upokojuje rozbláznených žiakov. Keby som nemala ten prút, už by zo školy nezostali ani trosky,“ hovorí rázne. „Afganské deti nie sú ako tie vaše, európske. Sú divoké a nereagujú na slovné prosby ani vyhrážky, krik alebo nadávky. Keď napríklad chcem, aby si aspoň na chvíľu sadli na zem na koberce a počúvali ma, musím aspoň jedného demonštratívne zbiť.“
Rodičia väčšinou proti telesným trestom v školách neprotestujú a zákon ich použitie na zmiernenie divosti žiakov nezakazuje. Ale občas, pokiaľ rozzúrený učiteľ nedokáže kontrolovať svoje vášne a dôjde ku zraneniu dieťaťa, rodičia posielajú do školy delegáciu vedenú obvykle dedkom. Ten niekedy žiada učiteľa, aby na výchovu jeho vnuka nepoužíval hrable, ako sa to stalo v škole v kábulskej štvrti Chajr Chaná. Statný pedagóg tam neposedného žiaka pohladil nástrojom po hlave tak, že si zaobstaral slušný skalp. Musel potom zaplatiť výdaje za lekára a bolo mu odporučené, aby nabudúce používal radšej obyčajný prút, nie nástroje určené na obrábanie pôdy či záhrady.
Na bitku si zvykajú odmalička
Staršie deti sa postupne učia telesne trestať svojich mladších súrodencov. Rodičia sú im žiarivým vzorom a v škole sa tiež všeličo naučia.
Problém nastane iba v prípade, ak bije dieťa osoba k týmto úlohám nepovolaná, ako napríklad sused. Otec potrestaného syna takýto zásah do svojej výchovy nestrpí a spravidla dôjde k bitke medzi dospelými.
Telesné tresty sú používané dokonca i na vysokých školách, i keď už nie tak často. „Pobodal som svojho spolužiaka nožom, síce len trošku, ale krv tiekla,“ rozpráva študent lekárskej fakulty kábulskej univerzity Frajdún. „Samozrejme, že ma potom náš profesor zbil palicou. To bolo spravodlivé, takže som sa nebránil.“
Výnimkou sú len študentky staršie ako 15 rokov, ktoré už spravidla nie sú bité. Tie sa nezúčastnia bitiek a nechodia na prednášky s nožmi.
„Nemyslím si, že telesné tresty sú niečo zlé,“ hovorí učiteľka Frejba. „Naše deti vyrastajú v spoločnosti, ktorá pomocou násilia rieši skoro všetky každodenné problémy - dopravné nehody, krádeže, hádky o peniaze. Keď si v mladosti deti na takéto násilné zaobchádzanie nezvyknú, v dospelosti sa nebudú vedieť brániť.“
Afganskí chlapci sa tiež od svojich otcov učia biť neskôr svoje manželky. Dievčatá a ženy sú telesne trestané za akúkoľvek maličkosť, napríklad za to, že mužská návšteva počuje z vedľajšej miestnosti ich hlas. To, že by ich cudzí muž videl, je naprosto nemysliteľné.
Je to vec rodiny
Deti ani ženy sa nemajú na násilie kde sťažovať. Aj keby ich niečo také hrozné napadlo. Miestne súdy, používajúce zvykové právo šaría, sa zaoberajú len systematickým, surovým a nespravodlivým mlátením detí a žien, a to iba v prípade, že sa na muža sťažuje celá rodina. Tá je však v takýchto prípadoch aj prvým „sudcom“. Pokiaľ staršina rodu nedokáže situáciu vyriešiť, je povolaný mulla (islamský duchovný), prípadne sudca a snažia sa mužovi dohovoriť.
Ale väčšinou sa problémy s násilím páchaným na deťoch a ženách z domu nevynášajú. Pokiaľ nedôjde k vážnym poraneniam, je to len a len súkromná vec každej domácnosti.
Absurdné je, že afganské deti sú vychovávané s mimoriadnou láskou. Rodičia ich hýčkajú, predovšetkým synov. K hýčkaniu a správnej afganskej výchove však patrí aj výprask, ktorý máva omnoho surovejšiu podobu než v našich zemepisných šírkach.
Chlapcov bije otec, dievčatá manžel
Dievčatá nie sú takým stredom pozornosti v rodine ako chlapci už len preto, že sa skoro vydávajú, odchádzajú z otcovského domu a biť ich môže manžel. Otecko sa podobnými výchovnými etudami ako je bitie dcér nezaťažuje. Musí sa sústrediť na mužské potomstvo. To i po svadbe zostáva doma a celý život prežije s rodičmi. Syn teda musí byť dobre vychovaný. On pokračuje v tradícii a rovnako ako ho bil otec, on bude svoje deti. Vraj len z pravidelne bitých chlapcov vyrastú tí praví muži.
Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME
