FOTO – ARCHÍV
Medicína a veda dnes ponúkajú odpovede na mnohé problémy, ktoré sa v minulosti nedali riešiť. Patria medzi ne aj umelé implantáty a náhrady. Nový kĺb vás zbaví bolesti pri chôdzi. Vďaka protéze nohy neostanete pripútaný na invalidný vozík. Lekár vám vytvorí nový nos či prsník, aby vás zbavil komplexov. Ak prídete o oko, zhotovia vám na mieru nové, zdravotne nezávadné – vyzerá skoro tak isto ako vaše vlastné, len zrenička je nehybná. Nedávno lekári dokonca úspešne transplantovali prvé umelé srdce.Už v dávnych dobách, keď medicína nemala také možnosti ako dnes, premýšľali ľudia nad tým, ako nahradiť chýbajúce časti ľudského tela. Najstaršia protéza – drevená náhrada palca na nohe – pochádza z Egypta a má asi tritisíc rokov. Patrila 55-ročnej žene z vyššej spoločenskej vrstvy, ktorej museli kvôli gangréne amputovať palec na nohe. Protéza bola poriadne opotrebovaná.
O tom, ako veľmi môže chýbať ruka, noha alebo prsník, vedia najlepšie tí, čo takúto stratu prežili. Ľudia, ktorí prišli o časť svojho tela v dôsledku úrazu alebo vážnej choroby. Nezriedka sú to aj deti. Lekári aj psychológovia sa zhodujú v tom, že po amputácii zohráva dôležitú úlohu psychika.
„Pomáhali sme pri rehabilitácii chlapcovi, ktorý dostal za dobrú maturitu motorku. Asi po dvoch dňoch havaroval a prišiel o obe nohy. Jeho matka ho však nenechala žialiť. Donútila ho urobiť si ďalšiu strednú školu, vybavila mu auto, po dvoch rokoch dobré protézy. Neskôr sa aj oženil,“ hovorí rehabilitačná sestra Marta Švecová. „Neviem, ako by to bez jej pomoci zvládol. Denno-denne mu pomáhala, dostala ho z najhoršieho. Priznala sa síce: Viete, keď syn spí, poplačem si. Ale ráno vstanem a ideme ďalej.“
Mnohí pacienti vedia rozprávať o svojom trápení. Vedia však rozprávať aj o tom, ako veľmi im pomohli umelé náhrady.
Život s protézou
„Prísť o končatinu je pre každého človeka veľkou tragédiou a vždy, keď o takom prípade počujeme, znie to hrôzostrašne. Našťastie, dnešná medicína už dokáže chýbajúcu časť nahradiť umelou protézou. Technicky to nie problém,“ hovorí rehabilitačný lekár MUDr. Július Kazimír.
Problém je najmä v nedostatku peňazí a v psychike ľudí. Zdravotne postihnutí ľudia dlhé roky akoby u nás neexistovali, takže naša spoločnosť ešte stále nie je celkom pripravená na ich každodennú prítomnosť.
„Vo vyspelých krajinách sú ľudia zvyknutí nosiť protézy bez problémov – chodia s nimi, tancujú, hrajú tenis, plávajú – proste aktívne športujú. Je to možné dokonca aj pri strate oboch končatín od kolena nižšie. U nás sme v tomto smere na začiatku. Okrem toho, zdravotné a sociálne poisťovne tam hradia často aj drahé protézy, lebo vedia, že okrem sociálneho faktora je aj ekonomicky výhodné poskytnúť pacientovi kvalitnú pomôcku, ktorá mu pomôže rýchlejšie a lepšie sa zaradiť do „normálneho“ života,“ hovorí MUDr. Kazimír.
Aj v úrovni štandardu, ktorý poskytujú pacientom naše poisťovne, výrazne zaostávame za vyspelými krajinami.
„Napríklad protézy dolných končatín s hydraulickými časťami, ktoré sú vo vyspelom svete bežne dostupným štandardom, môžeme u nás spočítať na prstoch jednej ruky. To isté platí o elektronicky riadených protézach. Pritom práve kvalitné protézy sú dôležitým faktorom, ktorý pacientovi popri správnej rehabilitácii a psychologickej pomoci odborníkov a okolia pomôže pri adaptácii,“ hovorí Marta Švecová. Pripomína, že „čím skôr začne pacient po amputácii používať protézu, tým lepšie. Vo svete to robia aj tak, že mu ju nasadia okamžite po zákroku už na operačnom stole. Je to dobré najmä preto, že keď sa pacient zobudí a vidí, že má na nohe protézu, šok zo straty končatiny nie je taký veľký, ako keď tam má len prázdnotu“.
Najviac amputácií sa u nás robí u starších ľudí, najmä u diabetikov a pacientov s poruchami ciev, potom u ľudí po úrazoch a s onkologickými ochoreniami.
„Žiaľ, v tejto poslednej skupine je aj veľa detí. Treba však povedať, že ak sa rakovina skoro podchytí a amputácia končatiny zachráni život, ešte stále je šanca viesť aj s protézou plnohodnotný život.“
Umelé náhrady kĺbov uľavia od nekonečných bolestí
„Kedysi sme mali takéto možnosti,“ naznačuje prstami ortopéd doc. MUDr. Michal Šteňo veľkosť asi dvoch centimetrov, „dnes máme takéto,“ roztvára ruky na dĺžku jedného metra.
O tom, ako veľmi môžu umelé náhrady kĺbov pomôcť pacientom, ktorí nevedia od bolesti často ani zaspať, vie svoje. V oblasti ortopédie začal pracovať v čase, keď náhrady kĺbov neexistovali.
„Vtedy sme problémy pacientov riešili rôznymi operáciami. Upravovali sme postavenie bedrového kĺbu, pretínali bedrovú kosť, jej svalový úpon, vytínali hlavu stehennej kosti, pretínali nervy. V horších prípadoch sme vytínali celé puzdro bedrového kĺbu. Výsledkom bol síce menej pohyblivý, ale aj menej bolestivý kĺb,“ hovorí docent Šteňo.
Často sa robila aj fixácia bedrového kĺbu. Jej nevýhodou bolo, že pohyb muselo potom namiesto bedrového kĺbu prevziať iné miesto tela, ktoré nie je stavané na funkciu chôdze. Najčastejšie to boli kríže. A tie si to potom, spolu s kolenom, časom „odniesli“.
Mnohí z týchto pacientov sa dnes rozhodli pre umelé náhrady kĺbov, aby kríže netrpeli.
„Je to možné, treba si však uvedomiť, že svaly v oblasti kĺbu, ktorý bol niekoľko desaťročí znehybnený, sú už atrofované a ťažko dosiahnuť, aby chôdza bola taká ako predtým,“ hovorí M. Šteňo.
Umelé náhrady kĺbov sa u nás začali používať začiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa dávali pacientom takmer sériovo. Dnes sa však zistilo, že mnohí sa musia operovať znovu, lebo ani umelé náhrady nevydržia večne. „Prispieva k tomu aj to, že sa vkladajú do prostredia poznačeného dlhoročnou chorobu.“
Aj preto si dnes lekári „spomenuli“ na operácie, ktoré sa robili predtým, zdokonalili ich a používajú ako jednu z možností. Ani s umelou náhradou problémy totiž celkom nezmiznú.
„Najlepšie nové je znovuobjavené staré,“ tvrdí ortopéd. „Ani endoprotézy sa nemajú dávať sériovo, ale len vtedy, keď je to vhodné. Nie trikrát, ale stokrát treba každú operáciu zvážiť, až potom urobiť. Lebo aj z operácie zachraňujúcej kĺb sa môže stať operácia, ktorá kĺb zničí.“
Plastickí chirurgovia nahradia aj chýbajúce časti lebky
Československá plastická chirurgia patrí medzi najstaršie na svete. Prvé operácie sa u nás začali robiť v roku 1914. Ani túto oblasť medicíny neobišli nové materiály a technológie.
„Plastická chirurgia nesie v svojom názve aj slovo rekonštrukčná. Znamená to, že ak treba chýbajúcu časť tela zrekonštruovať a nemáme dostatok prirodzeného materiálu, doplníme ho cudzorodým,“ hovorí docent MUDr. Jozef Fedeleš, prednosta Kliniky plastickej chirurgie v Ružinovskej nemocnici v Bratislave.
Za najznámejší a najúčinnejší materiál označuje silikónové implantáty.
„Tieto implantáty sa nepoužívajú len z estetických dôvodov, ako si to mnohí myslia, ale napríklad aj u žien, ktorým sa musel odstrániť prsník alebo mliečna žľaza. Okrem toho sa silikónové implantáty používajú aj u pacientok s vrodenými chybami prsníkov, keď je jeden prsník výrazne väčší ako druhý.“
Z tých istých dôvodov sa zase mužom vkladajú umelé semenníky.
„Aj keď to nie je výrazne viditeľná chyba, muži tým trpia, preto im pomáhame umelými náhradami,“ hovorí doktor Fedeleš.
Pre mužov existujú aj implantáty pomáhajúce pri problémoch s nedostatočnou erekciou.
Plastickí chirurgovia poznajú tiež silikónové náhrady drobných kĺbov ruky, ktoré sa používajú po úraze alebo ťažkých reumatických deformáciách, umelú náhradu ušnej chrupky či kostnej a chrupavkovitej časti nosa.
„Výrazné úspechy sa dnes dosahujú v rekonštrukcii tváre – v spolupráci s otolaryngológmi a dentistami vieme zrekonštruovať zlomeniny spodiny očnice, nahradiť chýbajúce časti lebky, hornú i dolnú čeľusť. Novinkou sú chemické zlúčeniny, do ktorých sa dajú dobre zabudovať kosti.“
Hitom v plastickej chirurgii sú nástrekové hmoty na odstránenie vrások alebo zväčšenie pier. Podľa docenta Fedeleša plastická chirurgia je tvrdá práca, jej úspechy sú však nespochybniteľné: „Dnes sa dá zrekonštruovať takmer všetko.“
Neobmedzené možnosti budúcnosti
Medicína postupuje vo svojich zázrakoch stále ďalej. Vedci vypestovali napríklad na živej myši ľudské ucho. Transplantácie orgánov sa dnes považujú za takmer bežný chirurgický zákrok. Vedci vymysleli a úspešne transplantovali aj prvé umelé srdce.
Humanisti sú na tieto úspechy ľudstva hrdí, zároveň sa ich však obávajú.
„V genetike, biológii a medicínskom výskume znamenajú niektoré objavy, napríklad biotechnológia, klonovanie či orgánové transplantácie, nesmierne vyhliadky pre ľudské zdravie a ľudské dobro, súčasne však predstavujú možnosť nebezpečného vývoja,“ píše sa v Humanistickom manifeste z roku 2000, ktorý podpísalo viac ako sto osobností z celého sveta, medzi nimi aj deväť nositeľov Nobelovej ceny. Pokroku medze síce nekladú, upozorňujú však, že by sme ho mali vedieť využiť len na správne ciele.
