Vydrží papierová dohoda o mieri aj v skutočnosti? FOTO - REUTERS
Pozorovatelia sa o neprehľadnom konžskom konflikte nevedia zhodnúť ani v tom, či bol občiansky alebo regionálny. Keď sa bojovalo, Kabila senior aj junior ukazovali prstom na susedov, ktorí zasahovali do etnických sporov vnútri Konga. Podľa susedov sa ale etnický konflikt z Konga jednoducho vylial na ich územie.
To všetko mohlo znamenať len jediné: že Kongo je príliš rozľahlým a mnohonárodnostným celkom, aby mohlo byť spravované ako unitárny štát. Po belgickom kráľovi a kolonizátorovi Leopoldovi II., postkoloniálnom premiérovi Patricovi Lumumbovi a celoživotnom diktátorovi Mobutuovi k rovnakému záveru dospeli aj obidvaja Kabilovia. Belgické Kongo držal pohromade najmä Leopoldov teror, ktorý po vyhlásení nezávislosti vo svojom Zaire zaviedol aj Mobutu. Vojnu po jeho páde zrejme inšpirovala štipka demokracie, ktorú aspoň do názvu krajiny - Demokratická republika Kongo v roku 1997 vniesol Laurent Kabila.
Strata času?
Bolo vôbec možné obhájiť jednotu Konga bez spomínaných 2,5 milióna vojnových obetí? S riešením, hoci rovnako ambicióznym ako neuskutočniteľným, už v roku 1998 prišli Juhoafričania. Skôr z komplexu izolácie, ktorým ich krajina v Afrike trpela za apartheidu, sa ich vláda v Kongu rozhodla otestovať novú pozíciu regionálnej veľmoci.
Juhoafrická ministerka zahraničných vecí Nkosazana Dlamini-Zumová štvorročné angažmán vo vojnovej zóne precestovala medzi Kinshasou a Kisangani. Argumentmi o miznúcom pralese a hladujúcich civilistoch na bojujúce strany naliehala, aby „jednoducho prestali bojovať“.
Pýchou a zároveň fiaskom celej operácie bola Konferencia o budúcnosti Konga, ktorú v apríli usporiadala v Sun City. Skončila sa presne tak, ako predpovedali „pesimistické“ západné médiá. Akciu označili sa „stratu času“.
Mier za podporu
O to väčší bol ich šok, keď sa 30. júla v Pretórii stali svedkami podpisovej ceremónie, ktorá formálne ukončila štvorročnú vojnu a ku ktorej bojujúce strany niekoľko dní predtým dotlačil juhoafrický prezident Thabo Mbeki. Našťastie sa čoskoro našlo vysvetlenie.
Africká únia, ktorá začiatkom júla formálne nahradila Organizáciu africkej jednoty a ktorej práve predsedá Mbeki, podľa denníka Washington Post potrebovala „success story“. Tú by vraj Mbeki výmenou za finančnú podporu únie rád prezentoval západným spojencom. Atraktívnou motiváciou na mierovú zmluvu sa ukázalo 450 miliónov dolárov, ktoré formou pôžičky prezidentom Konga a Rwandy prisľúbila Svetová banka, „ak sa pokúsia dať veci do poriadku“. A ak to bude v regióne fungovať, vraj sa nájde aj viac.
PRE SME -
ROMAN LIPTÁK,
Pretória
