Second hand ako synonymum lacného výpredaja šatstva sa u nás udomácnil tak ako pojmy fast food či supermarket. Privlastniť si túto osvedčenú značku sa rozhodol Anton Čierny vo výtvarnom projekte pod kurátorským vedením Richarda Gregora. Vhodnou inštaláciou tričiek, sukní a blúzok do výkladu galérie vytvoril tak na prvý pohľad presvedčivú ilúziu rodinnej predajne, ktorá je tiež akousi pozvánkou do galérie. Za týmto reklamným ťahom je zaujímavý pokus vyrovnať sa s iracionálnym faktom recyklácie genetickej informácie cez obnosené šatstvo. Tento prenos autor aj konkretizoval visačkami na odeve: Po dcére, Po manželke, Po mne.

Čierny ale ide ďalej a oblieka do týchto symbolov príslušnej doby a vkusu cestujúcich vo vlaku z Bratislavy do Košíc, čím sme sa dostali vlastne ku koreňom celého projektu, ktorý vznikol v súvislosti s vlaňajšou akciou mladých teoretikov umenia Training, kde z oddelených kupé prenajatého vozňa vlaku Čingov vytvorili akési malé výtvarné priestory. Anton Čierny zrealizoval vo svojom kupé rodinný bazár s obnoseným šatstvom. Cestujúci si mohli čokoľvek vybrať, „cenou“ bolo odfotografovanie sa v kuse „genetickej pamäti“ Čierneho rodiny. Tak vznikli veľkoformátové manipulované fotografie, kde autor zámerne zaostruje divákovu pozornosť na príslušný kus odevu a identita nového majiteľa ostáva rozostrená a druhoradá.

Výstava sa však touto inštaláciou nekončí. A práve to u mnohých návštevníkov vyvoláva rozpaky. Divák sa zrazu dostáva zo „secondgenhandu“ do zorného poľa štyroch očí, ktoré na neho pozerajú zo štyroch rohov miestnosti a nadhľadu televíznych obrazoviek (Medzi štyrmi očami 2000). Z popisky sa dozvedáme, že sa na nás jedným okom pozerá autorov otec, z druhého manželka, z ďalšieho dcéra a potom konečne on sám.

V celovečernom videu Už ani neviem po koľkýkrát autor zasa prezentuje záznam cesty medzi bydliskom a domom svojich rodičov. Celú trasu divák sleduje odzadu, z pohľadu otvorenej kapoty batožinového priestoru autorovho auta. K projekcii patrí aj komornejšie ladené video s názvom Anjel s pôvabnou scénou kŕmenia autorovej niekoľkomesačnej dcéry, ktoré je podfarebné zvukom dýchania a to má ešte znásobovať sugestívnosť videa.

Aj napriek tomu je divák sklamaný. Myšlienka výtvarnej realizácie projektu v kupé rýchlika bola podarená, ak nie zo všetkých najsilnejšia. V priestore galérie sa však kompaktnosť realizácií k téme vytráca. Na druhej strane treba vyzdvihnúť autorovu odvahu a ochotu experimentovať s novými vyjadrovacími prostriedkami, čo je určite lepšie, ako keby sa nedokázal odpútať od svojich najlepších prác. A práve tento moment ho posúva ďalej.

PETER TAJKOV

(Autor je výtvarný teoretik)