ŠTARTFOTO - PETER POSPÍŠIL
Po jeho dozlata vychytanom finále s Rusmi na poslednom svetovom šampionáte v Göteborgu sa nášho brankára Jána Lašáka novinári často pýtali, či sa po rozpačitých rokoch na kľúčovom hokejovom poste cíti práve on nástupcom legendárneho Vladimíra Dzurillu.
„Nie, s ním sa ešte zďaleka nemôžem porovnávať. Pán Dzurilla bol pre mňa veľkým vzorom. Dokázal si udržať špičkovú úroveň dlhé roky. Mal som šťastie stretnúť sa s ním na kempe pre mladých brankárov v slovinskom Blede. Silno na mňa zapôsobila jeho vľúdna tvár a široká vnímavá duša. Veľa som počul a čítal o jeho ľudských kvalitách. Škoda, že sa nedočkal svojich zlatých pokračovateľov vo Švédsku,“ triezvo uvažoval J. Lašák.
Prestup za dvadsať hokejok
Bratislavský rodák najprv koketoval s futbalom, do hokejovej bránky sa postavil prvýkrát v petržalskom Kovosmalte u otca Rumpíka, odkiaľ ho kúpil veľký Slovan. Za dvadsať hokejok a dvadsať pukov. Po boku reprezentanta Jendeka sa vypracoval na popredného ligového gólmana. Dzurilla vynikal pozične, perfektne vykrýval strelecké uhly, poradil si so sólovými nájazdmi, mal bleskovú reakciu a dobre rozohrával. Kanadský typ, čo experti náležite ocenili na Kanadskom pohári v roku 1976.
Počas svetového šampionátu 1996 v Štokholme si obliekol výstroj naposledy. V exhibičnom stretnutí bývalých hviezd hájil klietku výberu sveta proti domácim Švédom. „Desať rokov ma na čosi podobné nik nenahovoril. Zlomil ma až starý kamarát Venco Nedomanský a Stano Mikita. Že by sa patrilo zaspomínať na staré časy, keď sme sa naťahovali s Rusmi Petrovom, Michajlovom. Nohy som mal ako z olova, ale ruky poslúchali,“ smiala sa dobrácky a chlipol si dúšok z piva. V tom momente by nik neuveril, že o pár týždňov neskôr, 26. júla 1996, ho v düsseldorfskom byte skosí náhla smrť. Oveľa krutejšia než tá na ľade v Montreale v sedemdesiatom šiestom.
Životný zápas v Montreale
„To, čo dnes Dzurilla ukázal, som ešte nezažil,“ takéto ocenenie od brankára slávneho klubu Montrel Canadiens Kena Drydena teší stonásobne. Písal sa 9. september 1976 a v montrealskej hale Forum na prvom ročníku Kanadského pohára Československo zdolalo Kanadu gólom Nového. V bránke víťazov stál vtedy 34-ročný Vladimír Dzurilla, ktorý za svoj chrbát nepustil jediný puk. Napriek tomu, že šesťdesiat minút čistého času naňho pálili najväčšie hviezdy profesionálneho hokeja, ktoré v prvej „open“ konfrontácii tak veľmi chceli svetu ukázať, kto vládne svetovému ľadu. Do sveta sa rozletela pamätná fotografia, ako si spokojní gólmani Roggie Vachon a Vladimír Dzurilla priateľsky vymieňali dresy.
Peter Šťastný vo svojej knihe Hokej na dvoch kontinentoch: „Vlado Dzurilla sa svojím výkonom stal nesmrteľnou legendou. Keď nám dávno po odznení eufórie a odplavení všetkých emócií premietali v Prahe záznam zápasu, Vladove zákroky nás privádzali takmer do tranzu. To, čo vtedy pochytal, bolo občas za hranicou ľudských možností.“
V treťom finále Kanadského pohára sa Československo po prehre 0:6 v druhom zápase silnému súperovi znovu dlho vzpieralo. Až do dvanástej minúty predĺženia, keď Darryll Sitler šikovným kúskom v plnej rýchlosti rozhodol. Sudden death - náhla smrť pre Dzurilu a jeho spoluhráčov. Kanada šalela od šťastia, ale obrovské ovácie pri spontánnej výmene dresov sa ušli aj porazeným.
V Zlatej knihe hokeja Vladimír Dzurilla spomínal: „Henri Richard mi pri odovzdávaní ceny po poslednom zápase povedal, že to bol excelentný hokej. Cením si jeho slová, lebo k nemu a jeho bratovi Mauriceovi sa viaže môj najkrajší kanadský zážitok. Keď vkročili na ľad na slávnostný ceremoniál odovzdávania cien - dvakrát som dostal ukrutne ťažkého mroža - tribúny dlhé minúty tlieskali, doslova burácali od nadšenia. Neskôr sme si v hoteli s Holíkom, Pospíšilom a ďalšími skôr narodenými spoluhráčmi povzdychli, či sa i my, povedzme o desať rokov, dočkáme podobných ovácií.“
Hokejista storočia in memoriam
Keď v roku 2000 pri vyhlasovaní najlepšieho slovenského hokejistu storočia v ankete Zlatý puk zaznelo meno Vladimír Dzurilla, pani Zlatica Dzurillová si od prekvapenia zakryla tvár rukami: „Som veľmi rada, že Vlado dostal takéto ocenenie, ale vždy by som bola radšej, keby tu bol medzi nami. Keď aktívne športoval, najradšej relaxoval s dcérami Vlaďkou a Natalkou, pred zápasmi si rád zdriemol a lúštil krížovky. Keď už bol starší, zobral si cigaru a chodil po záhrade,“ spomínala pani Zlatica.
Vizitka V. Dzurillu
Narodil sa 2. augusta 1942 v Bratislave.
Brankár Slovana Bratislava (1957 - 1973), Zetoru Brno (1973 - 1978), EV Augsburg (1978 - 1979), SC Riessersee (1979 - 1982) a dlhoročný čs. reprezentant. V bývalej federálnej ligovej súťaži odchytal 19 sezón, odohral 571 zápasov. V reprezentácii bývalého Československa nastúpil 172 ráz, štartoval na jedenástich majstrovstvách sveta a trikrát (1972, 1976, 1977) získal titul. Na svetovom šampionáte vo Fínsku 1965 ho vyhlásili za najlepšieho brankára MS. V tíme ČSSR chytal na troch zimných olympiádach (1964 - bronz, 1968 - striebro, 1972 - bronz). V roku 1998 sa stal členom Siene slávy IIHF.
V 3. ročníku ankety Zlatý puk v roku 2000 ho vyhlásili za najlepšieho slovenského hokejistu storočia.
Bol trénerom Brna, Slovana, naposledy v EG Düsseldorf.
Zomrel 26. júla 1995 vo veku nedožitých 53 rokov.
VOJTECH JURKOVIČ
