FOTO – ČTK
PETER TURRINI je rakúsky dramatik a angažovaný občan. Alebo naopak: angažovaný občan a dramatik. Svoje názory hovorí otvorene. V roku 1986 rozdával pred Dómom svätého Štefana vo Viedni letáky proti voľbe niekdajšieho dôstojníka fašistického Wehrmachtu Kurta Waldheima za prezidenta. Neúspešne. V posledných rokoch organizoval demonštrácie proti vodcovi rakúskych nacionalistov Jörgovi Haiderovi. Štrnásť rokov pripravoval premiéry svojich hier v spolupráci s režisérom Clausom Peymannom počas jeho slávnej éry vo viedenskom Burgtheatri. Proti uvedeniu hry Satan a smrť protestovala katolícka cirkev a pri premiére hľadisko pol hodiny hvízdalo. O Bitku o Viedeň sa viedli ostré spory v rakúskom parlamente.
Hry Petra Turriniho sa hrajú po celom svete – od Kuby a Kórey až po Kanadu a Fínsko. „Teším sa, že každý večer ma štyri rozličné divadlá kdesi vo svete hrajú,“ hovorí vitálny taliansky Rakúšan po predstavení svojej hry Hotovo, koniec!“
Narodili ste sa v obci St. Margarethen ako syn talianskeho prisťahovalca. Aké to je žiť v malom meste?
„Som presvedčený, že každého človeka výrazne formujú zážitky z detstva. A tie moje neboli jednoduché. Zažil som, aké je ťažké, keď človeka považujú za vydedenca, za cudzinca, skrátka za iného. To všetko ma ovplyvnilo a neskôr sa to stalo témou mojej umeleckej tvorby, ale aj témou môjho spoločenského angažovania sa a mnohých mojich politických esejí. Vždy som považoval za groteskné, keď Čechov, Chorvátov, Talianov považovali v Rakúsku za cudzincov. Celé Rakúsko sa predsa skladá práve z takýchto cudzincov.“
Zaujímala táto téma aj iných rakúskych dramatikov? Petra Handkeho?
„Áno. Handkeho, Elfriede Jelinek, Wolfganga Bauera. Ale tí všetci vyrástli na vidieku, narodili sa na sklonku vojny alebo tesne po vojne a ich skúsenosti boli takmer rovnaké.“
Aj Thomas Bernhard mal podobné stigmy inakosti. A tiež bol ako nemanželské dieťa slobodnej matky v Rakúsku vydedencom.
„Presne. My všetci povojnoví sme získali citlivosť na tému inakosti a intolerancie. Je zaujímavé, že literárna generácia pred nami, teda rakúski spisovatelia z obdobia prvej svetovej vojny a po nej – ako Schnitzler – pochádzali z mesta. Boli to mestskí, veľkomestskí, teda viedenskí autori, často židia. Moja generácia, ktorá začala publikovať v šesťdesiatych rokoch, je takmer úplne z vidieka, len nemnohí z nás pochádzajú z Viedne. My všetci provinční sme získali rovnakú skúsenosť, čo to znamená byť vydedený, vypudený, iný. Potom sme prišli z vidieka do Viedne a začali sme písať.“
A čo Werner Schwab?
„Syn samca-oplodniteľa z esesáckeho lebensbornu vyrástol na vidieku, vyštudoval vo Viedni, vrátil sa na vidiek, zažiaril ako kométa a upil sa na smrť. Vláčime so sebou detskú a mladícku skúsenosť z vidieka – skúsenosť štvancov – po celý život ako ruksak na našich chrbtoch. To je sociologicky a sociálno-psychologicky zaujímavý fenomén.“
Nie je to dôsledok komickosti malých rakúskych pomerov?
„Má to ešte jednu súvislosť, napríklad s témou nenávisti voči cudzincom, o ktorej sa dnes toľko diskutuje. Je rozdiel, či v Düsseldorfe nejaký Nemec nadáva na Turkov – je to hlúpe, ale odzrkadľuje to etnický rozdiel medzi Nemcami a Turkami. V Rakúsku je to inakšie. Žijem v obci Retz a keď debatujem a pijem s vinohradníkmi v Retzi, tak nadávajú na Čechov. Ale keď sa už opijú, tak nadávajú po česky. A preto je to v Rakúsku síce tragické, zároveň však aj smiešne. Lebo každý v Rakúsku je polovičný – ja som polovičný Talian, môj sused je polovičný Čech, ďalší je polovičný Maďar, Chorvát. Všetci rakúski spolkoví kancelári Wranitzky, Sinnowatz, Kreisky mali židovské, chorvátske, poľské korene. Každý, kto v Rakúsku nenávidí cudzích, nenávidí zároveň aj kus seba samého. To je látka na komédiu!“
Tragikomédiu?
„Hej. Keď na prelome storočia prichádzali mladí Česi z vidieka do Viedne a nechceli sa živiť iba prácou v tehelni alebo ženy nemali ambíciu zomrieť ako slúžky, museli sa rýchlo prispôsobiť a predstierať, že sú Viedenčanmi. Len tak sa im otvorili šance, hoci boli rovnoprávnymi občanmi monarchie. Museli pristúpiť na kamufláž, teatralizovať správanie.“
Museli sa asimilovať?
„Áno, museli to urobiť, keď si chceli vo Viedni vybudovať existenciu. To však znamenalo, že každý príchodiaci musel časť svojho ja – otca, pôvod, vieru zatajiť. Musel sa pretvarovať. Z toho vyplýva, že nielen Burgtheater, ale celé Rakúsko je jedno veľké divadlo. Celé Rakúsko je jedna pozoruhodná tragikomédia. A to vysvetľuje aj žáner našej dramatiky. Všetko je tragédia aj komédia zároveň. V tom spočíva najväčší rozdiel medzi nemeckým a rakúskym divadlom.“
V slávnom Brechtovom Berliner Ensemble inscenoval Claus Peymann vašu poslednú hru Milujem túto krajinu. A tak, ako ste boli ironický na adresu Rakúšanov, keď ste písali hry pre rakúske divadlá, tak ste teraz ironický voči Nemcom. Ako to prijalo nemecké obecenstvo a nemecká kritika?
„Úspech u publika, odmietnutie od kritikov – a vždy s tým istým argumentom – ako možno takú vážnu tému, ako je nenávisť k cudzincom, stvárniť ako komédiu?“
Ako možno?
„V Nemecku vládne ochota debatovať a písať o nenávisti k cudzincom. Ale vždy len v rámci nemeckej vážnosti a serióznosti. Nemci si spôsob diskurzu na túto tému vopred nalinkovali: musí to byť diskurz liberálny, protestantský.“
Je to vo vašom príbehu iné?
„Je to komédia, Maria Hapl hrá svoju Poľku tak, že obecenstvo sa smeje. Ale kritici zodvihli prst a povedali, že o takej vážnej téme nemožno tak neviazane hrať.“
Angažovali ste sa v protihaiderovských demonštráciách vo Viedni. Prečo?
„Je smutné, že Haiderova strana mobilizovala najhoršie vlastnosti Rakúšanov. Ľudia sú vždy mišung. Nie sú iba zlí alebo iba dobrí, múdri alebo hlúpi, čestní alebo nečestní. Je v nich v nejakom pomere pomiešané jedno aj druhé tak ako v mojich susedoch – vinohradníkoch v Retzi.“
S čím to súvisí?
„S tým, že život je pre mnohých ľudí ťažký, majú strach z budúcnosti, z toho, že sa všetko mení, boja sa nezamestnanosti. A tak sú vždy pripravení, keď im predhodíš nepriateľa a viac nediskutuješ.“
A s Haiderom sa nediskutuje?
„Haider nie je priateľom diskusií, ale emócií. Až kým nevybudí v ľuďoch tie najnegatívnejšie vlastnosti. Napísal som o ňom všeličo, ale najviac som sa ho dotkol jednou jedinou vetou: keď som v interview pre Der Spiegel povedal, že Haider sa nevolá Haider, ale Hajduška a pochádza zo severných Čiech. Redaktori sa ma spýtali, či to viem naisto. Pravdaže, odpovedal som, vy ste to ešte nepočuli? Tak prikývli, v poriadku, a uverejnili to. Veľmi rýchlo sa správa rozšírila po celom Nemecku i Rakúsku. Bolo to jediný raz, keď ma Haiderova strana žalovala. Keby som povedal, že je fašista, to by mi prešlo, ale keď som povedal, že je Čech, to ho zasiahlo ako kopanec.“
To je podobne drzá mystifikácia ako tá v Taboriho hre Mein Kampf, že Hitler je žid a pôvodne sa volal Shitler, nie?
„Tá mystifikácia mala reálny základ v Haiderovom okolí. Žurnalisti totiž doložili, že predseda jeho poslaneckého klubu v parlamente – teda silný muž FPÖ Westenthaler, sa volal Hojač a je pôvodom Čech. Prečo by nemohol byť Čech aj Haider? Ale vážne. Tragédiou Rakúska a rakúskych konzervatívcov v ÖVP je, že sa spojili do koalície s extrémnou pravicou. Argumentujúc, že oni už Haidera a jeho stranu scivilizujú. Lenže opak je pravda.“
Zmenil Haider ich? Ako?
„Haider infikoval kresťanských demokratov nacionalizmom, antisemitizmom, nenávisťou voči cudzincom. Vo Francúzsku sa proti hrozbe Le Pena dokázali spojiť socialisti s konzervatívcami v pomere 80:20. U nás je dnes pomer konzervatívci plus Haider verzus socialisti 50:50. Dnes sa napríklad na podnet Haiderovej strany rozprúdila v Rakúsku debata o Benešových dekrétoch. Ale nikto nespomenul, že najprv bol v Československu fašizmus, že tu zlikvidovali desaťtisíce Židov a vlastencov, vždy sa hovorilo len o vyhnaní Nemcov po vojne.“
Mnohí Rakúšania dnes vravia, že počas vyhnania Nemcov sa udiali mnohé tragédie.
„Ale kde je ich koreň, kto to spôsobil? Mlčí sa o okupácii, brutalite a zločinoch okupantov a len sa opakovane kladú naivné otázky, prečo boli po vojne Česi a tiež Slováci takí nemilosrdní voči Nemcom. A počúvajú to dnešní mladí ľudia – už tretia generácia. Nemôžu sa zamyslieť nad tým, čo je príčina a čo následok. Dokonca v škole, do ktorej chodí dcéra, sa deti čudovali, prečo boli po vojne Čechoslováci takí krutí k Nemcom. Tak som jej musel doma povedať, čo tomu predchádzalo, aké sú príčiny povojnového odsunu. Len emócie, žiadne fakty.“
Potrebujú dnes Rakúšania nepriateľov?
„Ľudia dostávajú prostredníctvom Neue Kronen Zeitung každé ráno naservírovaný obraz nepriateľa. Najprv to bol bin Ládin, potom Saddám Husajn či Česi. Ako spisovateľ môžem robiť iba jediné: bez ohľadu na to, či to zapôsobí, alebo nie, či to bude mať úspech, alebo nie, musím trvať na názore. Nepíšem len hry, ale aj politickú publicistiku, predniesol som obsiahly prejav na Námestí hrdinov vo Viedni pri príležitosti päťdesiateho výročia druhej republiky a vždy zdôrazňujem jedno: Ľudia, rozmýšľajte o príčinách stavu spoločnosti, v ktorej žijete. Často s ľuďmi diskutujem a v osobnom rozhovore sa mi darí presvedčiť ich.“
A nekúpia si na druhý deň opäť Neue Kronen Zeitung?
„Ale kúpia si aj knižku Turriniho.“
MARTIN PORUBJAK
PETER TURRINI (1944)
Pracoval ako robotník v železiarňach, textilke, reklamnej agentúre, na konci šesťdesiatych rokov žil v komúne hippies na ostrove Rodos. Neskôr bol barmanom a riaditeľom hotela v Bibione. Na Rodose vznikla prvá hra Lov na potkany, premiéra vo Viedni znamenala škandál tak ako mnohé ďalšie Turriniho premiéry. Napísal takmer dvadsať divadelných hier, viacero filmových scenárov (šesťdielny televízny film Alpská sága bol uvedený vo viac ako dvadsiatich krajinách). Je aj publicistaom, esejistom, básnikom. V júni mala v Štátnej opere vo Viedni premiéru opera Friedrika Cerhu Obor zo Steinfeldu na Turriniho libreto; do 6. augusta v rámci Salzbruských letných hier uvádza režisér Claus Peymann jeho najnovšiu hru Da Ponte v Santa Fé. Na otázku, či môže divadlo zmeniť svet, Turrini odpovedá: „Keby som v to neveril, nepísal by som pre divadlo.“
Dramaturg Slovenského národného divadla a režisér Martin Porubjak preložil Turriniho tragikomédiu Bláznivý deň, ktorá mala premiéra na Malej scéne SND roku 1966; v pražskom Národnom divadle režíroval roku 2002 Turriniho monodrámu Hotovo, koniec! s hercom Bronislavom Poloczekom.
