svet". Takýmto cudzím svetom je Slovensko pre mnohých prisťahovalcov, ktorí žijú medzi nami. Z rôznych dôvodov opustili svoju vlasť a rozhodli sa žiť práve na Slovensku. Štyria z nich spievajú na scéne opery Slovenského národného divadla Verdiho, Pucciniho, Bizeta a iné diela svetových majstrov v originále. Narodili sa ďaleko odtiaľto. Každý z nich má svoju vlasť, na ktorú nezabúda. Napospol však rozprávajú po slovensky. Prelom storočí ich zastihol na Slovensku, ktoré sa stalo ich novým domovom. Operní speváci zo zahraničia, ktorí našli svoje šťastie a profesionálnu príležitosť práve v našich stredoeurópskycch končinách. Hoci sú z umeleckej brandže, ktorá bola kozmopolitnou odjakživa, nič nepovažujú za samozrejmosť. Ani náklonnosť nášho publika, srdečnosť ľudí a ani solídnu úroveň opernej kultúry. Ako nás vidia?
Othellov májový šašlik
Arménskeho tenora Gurgena Ovsepjana vraj vždy ťahalo spievať známe árie svetových majstrov do Európy. Keď mu istá bulharská agentúra ponúkla spievať ťažkú úlohu Donizettiho Fernanda z Favoritky, nezaváhal. Premiéra sa konala v roku 1992 v Banskej Bystrici. Do Bystrice si do nového bytu priviedol aj rodinu. Teda aspoň jej časť, keďže starší syn - módny návrhár - zostal v Moskve. S operným spevákom prišla na Slovensko manželka, ekonómka s výrazným výtvarným talentom, a mladší syn - trinásťročný Viliam. Napriek tomu, že Ovsepjana lanárili aj do Berlína, zostal radšej na Slovensku. Milovaného Othella netúžil spievať v nemčine, ale v originále - a to mu umožnili práve u nás. Na slovenské pomery si vraj zvykol rýchlo, do Slovenska sa priam zamiloval. Iné, ako zdravotné problémy, tu vraj nezažil. Keď mu v roku 1994 operovali chrbticu, ešte dôvernejšie spoznal slovenskú náturu. "Neviete si predstaviť, ako ma dojalo, keď za mnou do nemocnice chodili ľudia s kyticami kvetov. Bol to úžasný pocit, za ktorý som doteraz vďačný," tvrdí dnešný sólista opery SND v Bratislave. S kolegami tiež vychádza vynikajúco. O pár dní chystá Gurgen Ovsepjan spolu s Babjakovcami a celou partiou umelcov posedenie - podávať sa bude šašlik v umelcovom prevedení.
Keď ma mama uvidí...
V chlapcovi z ďalekej Sibíri pestovala lásku k vážnej hudbe najmä mama. Vďaka jej vplyvu sa barytonista Sergej Tolstov odmalička venoval hudbe a neskôr začal študovať operný spev v Petrohrade. Hoci účinkovanie v Kirovovom divadle bolo pre Sergeja vynikajúcou školou, nebol spokojný. V súbore spievalo osem výborných barytonistov a na väčšie úlohy by si bol musel počkať možno až do vyššieho stredného veku. Začal sa preto zúčastňovať európskych speváckych súťaží. A nebol neúspešný. Sergej Tolstov je fatalista, verí na osud a ten svoj našiel na Slovensku. Najprv získal angažmán v Banskej Bystrici, neskôr spoznal svoju slovenskú manželku Martinu, s ktorou má dcéru Elu. Jej rodina ho prijala a on sa teší z priazne žičlivého osudu. Hoci na Sibíri mu žijú obaja rodičia, spievať v Pikovej dáme, Johanke z Arcu či v Eugenovi Oneginovi svojho syna ešte nevideli. Veľkým snom tohto sympatického mladého muža, ktorý o sebe v minulom čase hovorí v tretej osobe, je pozvať svojich rodičov, aby videli "ako si tu žijeme".
Diva s vareškou v ruke
Sólistka Slovenského národného divadla sopranistka Lilija Deksnyte-Larina prišla na Slovensko pred 12 rokmi ako doprovod manžela - tenoristu Sergeja Larina, ktorý je už dnes stálym hosťom na svetových operných scénach. Pani Lilija, absolventka Viľnjusského Konzervatória, ktoré je analogické našej Vysokej škole múzických umení, si teda rok skúšala úlohu domácej panej s vareškou v cudzej krajine. Vtedy jej vraj do spevu nebolo. Keď si ju však vypočuli povolaní, okamžite ju prijali do Komornej opery. Lilija je Litovka, ale doma hovorí trojjazyčne - okrem litovčiny používa aktívne ruštinu a slovenčinu. Na jazyk nového domova si nezvykala, "chtiac-nechtiac som do slovenčiny vhupla rovnými nohami," hovorí s ledva badateľným prízvukom.
"Spievať som túžila odmalička. Otec mal rád ľudovky, s ním sme vyspevovali, v aute sme robili naozajstné koncerty," hovorí o láske k spevu, ktorú časom zúročila v mnohých hlavných úlohách na javisku SND. "Veľmi rada spievam vo Verdiho operách, Abigail v Nabuccovi je asi moja najobľúbenejšia postava." Napriek profesionálnej realizácii o sebe so smiechom hovorí, že je "domáca pani, ktorá občas s radosťou zaspieva aj na javisku."
"Bratislava mi pripomína môj rodný Viľnjus. Obe tieto mestá sú asi rovnako veľké, alebo ak chcete - malé. Ale staré mesto je vo Viľnjuse krajšie," vyznáva sa patrioticky a zároveň dodáva: "Keď však dnes chodím po Starom meste Bratislavy, mám veľkú radosť, že sa za uplynulých 10 rokov naozaj prebralo." Rodný domov jej aj tak chýba a nebyť manželovej "rozlietanosti", rada by sa tam vrátila. Zatiaľ to nepôjde nielen kvôli manželovi, v najbližších dňoch bude Lilija interpretovať v Opere SND náročný part donny Anny z Mozartovho Dona Giovanniho v réžii Mariána Bednárika.
Tokijská Dido učí na ZUŠ
Z Japonska sa k nám prišla zdokonaliť v opernom speve. Dvojročný študijný pobyt sa však predĺžil o niekoľko rokov a vyústil do absolventského koncertu na VŠMU v Bratislave. Je majiteľkou lyrického sopránu a manželkou bratislavského hudobného kritika a teoretika Miloslava Blahynku. Nao Higano, japonská študentka s mladíckymi skúsenosťami rockovej a jazzovej speváčky, sa chcela stať učiteľkou hudby. Ale len kým sa nestretla s operou Henryho Purcella Dido a Aeneas v študentskom predstavení svojej tokijskej univerzity, kde stvárnila hlavnú úlohu. "Vtedy ma to chytilo. Pochopila som, že nie som určená iba na pedagogiku. V mojej generácii bola európska kultúra v móde, fascinoval ma obrovský duchovný náboj vážnej hudby. Náhodou som natrafila na profesora, ktorý mal vlastný spevácky zbor, interpretujúci slovenskú a českú hudbu. Začala som snívať o možnosti štúdia v Československu," spomína na to, čo predchádzalo rozhodnutiu prísť na Slovensko.
Ťažšie to býva, keď sa sny naozaj realizujú. "Na prvý pohľad sme si podobní a keď človek kráča po ulici, myslí si, že nemôže byť až taký veľký problém zapadnúť. V skutočnosti je všetko úplne iné - spôsob uvažovania, vystupovania, mentalita. Hoci sa mi štúdium veľmi páčilo, problémy nastali vo všetkých ohľadoch - nielen spev, ale aj pohyb, reč, artikulácia je tu iná. Japončina je spevavá, mäkká, "skáče" hore - dole. Slovenčina je síce melodická, ale aj ostrá, mäkká aj tvrdá. Aj preto sú na Slovesnku dobrí svetoví speváci - majú širokú škálu zvukov, máloktorá reč má také rozpätie," uvažuje Nao Higano nad všetkým, čo musela zvládnuť. Pomôcť musel aj logopéd. Stálo to vraj za to, keďže chcela zúročiť, čo sa tu naučila. "Keby som sa vrátila domov, vedela by som nájsť zamestnanie, ale ja cítim, že mojím poslaním je byť na javisku." Doma bola naposledy pred piatimi rokmi, ale kontakt s vlasťou má veľmi živí. "Rodičia ma videli spievať v Japonsku, aj na Slovensku. Sú veľmi prísni. Majú radosť, keď sa mi darí, ale otvorene hovoria aj keď sa im niečo nepáči. Všeobecne platí, že Japonci sú konzervatívni, rezervovaní, približujú sa k sebe postupne, ale dokážu byť aj milí a veľmi priateľskí."
Nao Higano je sólistkou Žilinského komorného orchestra. Má bohatú koncertnú činnosť, nedávno so Slovenským komorným orchestrom pripravila Händlove operné árie. V súčasnosti hosťuje na scéne SND, kde bravúrne stvárnila náročnú postavu Zerliny v Mozartovom Donovi Giovannim. Koncertne uviedla slovenských autorov aj v rodnom Japonsku - Jána Levoslava Bellu, Zeljenku, Beneša... "Asi by som sa veľmi nudila, keby som musela spievať iba Mozarta," hovorí speváčka. Zároveň vyučuje spev v Základnej umeleckej škole. "Odovzdávať ďalej je potrebné nielen spev, ale aj dušu. Je to asi ešte väčšia práca ako s operou."
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
