FOTO – PAVEL KASTL
Dnes sa v Banskej Štiavnici začína Festival peknej hudby (26. až 28. júla), na ktorom okrem svetových diel vážnej hudby odznejú aj tri premiéry diel súčasných slovenských skladateľov. „Keď sa na Slovensku robí festival takzvanej vážnej hudby, v programe prevláda klasicisticko-romantický repertoár. Až ten najšikovnejší dramaturg dokáže do programu zaradiť súčasnú slovenskú hudbu. Päť súčasných skladateľov je na festival vážnej hudby dosť slušné zastúpenie,“ hovorí MAREK PIAČEK, ktorého premiérové dielo dnes o 17.00 h zahrá v Rytierskej sále Starého zámku violončelista a riaditeľ festivalu Eugen Prochác. Okrem toho zaznejú nové skladby Jevgenija Iršaia a Vladimíra Godára.
Piaček (1972 v Bratislave) je skladateľom, flautistom, spoluzakladateľom a hráčom viacerých hudobných zoskupení (Tuleň, VENI ensemble, VAPORI del CUORE, Požoň sentimentál).
Aký máte ako súčasný skladateľ vzťah k tradícii?
„Tradícia nie je hudbou minulosti, je aj hudbou dneška. Nemám rád názory avantgardistov, ktorí tvrdia, že na ňu treba zabudnúť. Necítim sa však ani tradicionalistom, vplyvu Mozarta sa jednoducho nemôžem vyhnúť podobne ako populárnej hudbe.“
Spolu so svojimi kolegami Ľubom Burgrom, Peťom Zagarom alebo Danielom Matejom sa pohybujete na hranici súčasnej vážnej hudby a popu. Vyhovuje vám široký záber?
„Keď som v polovici osemdesiatych rokov začal aktívnejšie vnímať hudbu, vždy sa mi páčilo všetko, čo súviselo s populárnou hudbou. Ovplyvnil ma napríklad avantgardista John Zorn, ale aj konzervatívny skladateľ Luciano Berio, ktorý do svojich skladieb vkladal prvky džezu. Neodbieham z jedného žánru k druhému. Nevidím medzi nimi rozdiel. Populárna hudba sa dá definovať ako tá, ktorú počúvajú masy ľudí. Moju hudbu by davy nepočúvali, lebo by im tam vždy niečo prekážalo.“
Prečo skladatelia nemajú radi pomenovanie vážna hudba?
„Názov vážna hudba pravdepodobne vznikol doslovným prekladom z nemčiny – Ernste Musik. Zavádzajúci je aj názov klasická hudba. Ani súčasná hudba často nie je vážna.“
Čím vás zaujal Festival peknej hudby v Banskej Štiavnici?
„Páči sa mi názov tohto festivalu, aj keď je možno na hranici gýču. Keďže sa festival odohráva v Banskej Štiavnici, názov pekná hudba akcii svedčí. Vždy je dobré, keď sa hudba a festival spája s regiónom alebo priestorom. V tomto globalizácia hudbe škodí. Je dôležité vedieť, čo sa deje v Paríži, New Yorku, ale ja robím predovšetkým lokálnu, bratislavskú hudbu.“
Keď vás oslovili z festivalu, začali ste hľadať po vreckách nejaké skladby alebo ste skomponovali novú?
„Ponuky od riaditeľa festivalu a violončelistu Eugena Procháca som mal aj v minulosti. Predtým vždy z pripravovaných skladieb pre Eugena zišlo. Viackrát som začal komponovať skladby pre violončelo, a tak som mal pre festival viacero pripravených úryvkov. Moja skladba sa volá Maeandri Mundi a odkazuje na súčasné skladby Philippa Glassa, ktorý v poslednom čase píše bombastické čísla. Maeandri Mundi je trochu paródiou na tie jeho všeľudské posolstvá, ale vnútri mojej kompozície sa dejú veci, ktoré sú nezvyklé.“
Rád parodujete?
„Paródia v renesancii neznamenala zosmiešnenie, skôr napodobňovanie. Ľudia si upravili známu skladbu do podoby, ktorá im bola blízka. V romantizme zasa vyrábali rôzne variácie. Spolu s Danom Matejom tomu dnes hovoríme skôr recyklácia. Nevysmievam sa z Glassa, skôr je to výsmech z toho, ako sa stavia k posolstvám v hudbe. Podľa mňa je zbytočné vyjadrovať sa k veľkým témam. Ak sa regionálny skladateľ vyjadruje ku globálnym témam, je to podľa mňa trápne.“
Prečo ste prešli od flauty ku kompozícii?
„Keby som sa vybral cestou interpreta, asi by som sa nudil. Asi by som nikdy neimprovizoval, nebol tvorivý a nehral súčasnú hudbu, pretože tak u nás funguje školstvo.“
Nie je medzi flautou a kompozíciou príliš veľký rozdiel?
„Mnohí výborní skladatelia boli klaviristi. Ale boli aj takí, ktorí ovládali výlučne melodický nástroj – Bartók bol huslista. Klavír podobne ako syntetizátor alebo počítač zvádza k prílišnej bohatosti. To, že sa pokúšam robiť svoju hudbu jednoducho, súvisí možno aj s tým, že som dlhý čas hral iba jeden hlas.“
