Na počesť návštevy člena Patafyzického kolégia Alberta Marenčina v Paríži upiekli hostitelia typický špirálový patafyzický koláč. FOTO – ARCHÍV A. M.
in. Básnik, esejista, prekladateľ, rozhlasový a filmový scenárista a dramaturg a výtvarník, rodák z Bystrého nad Topľou (26. júla 1922) sa so surrealizmom zoznámil koncom gymnaziálnych rokov a po príchode na univerzitu do Bratislavy a zostal mu verný (či surrealizmus jemu?) dodnes. Cesta k nemu viedla cez slovenských nadrealistov, pravda, väčšina z nich časom skončila v inom realizme – socialistickom.
Surrealizmus stále žije
Jeho celoživotná dobrovoľná „závislosť“, inšpirovaná najmä Nezvalom, Novomeským či Teigem, je v našich končinách rovnako výnimočná ako skutočnosť, že surrealizmus na rozdiel od iných avantgardných aktivít prvej polovice dvadsiateho storočia stále funguje.
„Nepovažujem ho za smer, ale za myšlienkové hnutie, názor na život a tvorbu, a prítomná je vždy aj istá revoltná pozícia voči skutočnosti. Neredukujem ho len na automatické písanie, obraznosť a bizarné metafory,“ dešifruje fenomén surrealizmu Marenčin, ktorý s týmto poznaním žije už šesťdesiat rokov a „realizuje ho vo všetkom“. Jeho koláže a básničky boli však desaťročia určené iba do šuplíka, vnímal ich predovšetkým ako záľubu či hobby („Beda básnikovi či výtvarníkovi, ktorý sa pri tvorbe potí a trápi.“) a tvorbu povyšoval nad prezentáciu a popularitu.
Debut v päťdesiatke
Aj preto sa prvý raz vedome prezentoval ako surrealista až ako päťdesiatročný, keď mu jeho český priateľ Vratislav Effenberger ponúkol vstup do Československej surrealistickej skupiny a tým aj zverejnenie jeho tvorby. Pravda, doma to v normalizačných rokoch bolo nepredstaviteľné, a tak sa veci posielali do Francúzska. „Nezabudnem na to, ako mi francúzsku bibliofilskú verziu mojej zbierky Okamih pravdy priniesol vydavateľ z Bordeaux osobne až domov.“
Vstupom do skupiny sa však na šuplíkovom charaktere Marenčinovej tvorby veľa nezmenilo, to už mal za sebou zákaz publikovania i vyhodenie z filmárskej rodiny, kde pôsobil ako scenárista, dramaturg a vedúci tvorivej skupiny. „Bezprostredným dôvodom bola knižka mojich textov s kresbami Karola Barona. Strážcovia moci v nej našli narážky na Gustáva Husáka, o ktorých som ani netušil. Potom mi už zrátali všetko, predovšetkým niektoré Jakubiskove, Havettove, Hanákove, Uherove či Barabášove filmy, koprodukciu s Alainom Robbem-Grilletom či Leopoldom Laholom. Bola to zvláštna logika – kopu filmov zakázali, a keďže sa nepremietali, vyčítali mi ušlý zisk. Nakoniec som bol rád, že ma nezavreli.“
Slobodný v neslobode
Marenčin, ktorý nikdy nebažil po kariére a vždy tvoril akoby v tieni, nevnímal zákaz tragicky. „Bol to nový rozmer slobody, veď čo už môže stratiť človek, ktorý nič nemá? Samozrejme, to nie je chválospev na zákazy a obmedzenia.“ Ubudli síce honoráre za preklady a publikovanie (hoci „malé príjmy som mal aj predtým“), no v presvedčení o neprijímaní kompromisov ho posilňovali aktivity Effenbergerovej Československej surrealistickej skupiny.
„Nenechali ma na pokoji, organizovali sa neoficiálne výstavy, vydávali sa zborníky, pokračoval som v kolážach, písal básne a eseje. Napĺňala sa nepísaná zásada surrealizmu, že nič sa nezrodí len v jednej ľudskej hlave, preferuje sa kolektívne vedomie, nachádzanie inšpirácie i stanovísk v polemikách a diskusiách.“
Rad Veľkého Bachora
Preklady z francúzštiny ho priviedli aj k patafyzike. Keď sa parížskemu profesorovi Michelovi Decaudinovi, ktorý prišiel v roku 1965 prednášať do Bratislavy, pochválil svojím prekladom Jarryho Kráľa Ubu, okamžite nasledovala pozvánka do Patafyzického kolégia (v ktorom boli aj surrealisti Man Ray či Max Ernst) a udelenie Radu Veľkého Bachora. „O pár dní som dostal vymenovací dekrét a dodnes ma z Paríža zahŕňajú odznakmi, zborníkmi a ďalšími materiálmi.“
A čo majú spoločné surrealizmus s patafyzikou? „Predovšetkým odmietajú prísnu descartovskú logiku a racionalitu, pretože ona má na svedomí únik bohatstva vecí, ktoré človek v sebe má. A keďže táto logika vo svete vládne, prakticky vždy obmedzuje človeka a je na strane jeho útlaku. Patafyzika, v ktorej je nevyhnutne prítomný aj riadny kus recesie, i surrealizmus vyznávajú a pestujú mimoracionálne schopnosti.“
Trochu paradoxne má menej známa patafyzika na Slovensku viac „členov“ než surrealizmus, ktorý u nás mnohí pokladajú za fosíliu. Čerstvý osemdesiatnik Albert Marenčin to vyvracia hlavne svojou neustálou tvorivou aktivitou, od ktorej ho neodradil ani zážitok zo stretnutia s absolventmi štúdia kunsthistórie. „Keď som im povedal, že som surrealista, prekvapene reagovali: To ešte existuje?“ A to sa tento krátky dialóg odohral pred tridsiatimi rokmi.
ALEXANDER BALOGH
