Akufen. FOTO – INZINE
„Sampling sa stal pre tvorcov a hudobný priemysel hrozbou. Nekonečné dohadovanie sa v súdnych sieňach a právnické debaty o tom, kto porušil zákon. Päť sekúnd, 10 sekúnd, akoby na tom záležalo! Moje stanovisko je postavené na presvedčení, že treba vdýchnuť nový život zlomku sekundy z piesne, ktorá možno nikdy nemala úspech, alebo povedomému hlasu začutému v nejakej relácii v rádiu. Je načase zariskovať a zrušiť niektoré pravidlá,“ napísal do bookletu svojho debutového albumu My Way Marc Leclair alias Akufen z kanadského Montrealu.
Akufen je bývalý džezový hudobník, ktorého „už nebavilo robiť zo seba cvičenú opicu“. Počas uplynulých dvoch rokov sa mu podarilo etablovať na svetovej scéne elektronickej hudby. Jeho samplingová tvorivá metóda inšpiruje k úvahám o podstate hudobnej tvorby v súčasnosti. Akufen je muzikantom s nepopierateľne originálnou hudobnou víziou. Jeho producentská kreativita má presvedčivý nárok na uznanie aj u konzervatívnych poslucháčov či akademikov, a to bez toho, aby vybočila z teritória popkultúry či dokonca hitovosti.
Akufenova platňa My Way, ktorá sa vo svojom žánri stala bestsellerom, je zostavená výlučne zo samplov. Sú ich stovky, ak nie tisícky. Samplingové úryvky dopĺňa párnodobá tanečná rytmika, ktorá obrovskú masu „ukradnutých“ zvukových častí drží pohromade, a vytvára dominantný groove. Výsledok sa vzpiera žánrovému zaradeniu, no najvýstižnejšie je asi označenie digitálny funk.
Takáto kompozičná metóda zákonite vyvoláva polemiku. Treba podotknúť, že staronovú. Ide o krádež alebo o regulárny spôsob hudobnej tvorby? Je hotová skladba originálom alebo len ďalším bezcenným plagiátom? Možno sampling vôbec považovať za metódu hudobnej produkcie, keď „to predsa dokáže každý“, aj keď nemá hudobný sluch, kompozičné nadanie, muzikantské vzdelanie či inštrumentálnu zručnosť?
Sampling sa však využíval už v stredoveku pri tvorbe chorálnych melódií. V baroku sa bežne transkribovali nielen melódie, ale i celé skladby. Odmietanie takéhoto autorského prístupu priniesol až romantizmus, ktorý kládol na najvyššie miesto originalitu umelca a jeho jedinečnú invenciu. Vtedajšia kritika sa opierala o pojem intelektuálneho vlastníctva, ktorý zaviedol anglický filozof John Locke. Šlo o radikálne novú koncepciu práva, podľa ktorej človek môže vlastniť aj ideu. Vlastníctvom už nemusela byť len manuálna, ale aj mentálna práca.
No dnes je čoraz ťažšie určiť, čo je v tej-ktorej skladbe originálne a čo „ukradnuté“. Nadnárodné hudobné vydavateľstvá sa estetický problém pokúšajú zúžiť na ekonomický a právnický. Umenie sa však nedá zjednodušiť iba na metódu, akou vzniklo. Londýnsky spisovateľ a hudobník David Toop tvrdí, že dnes už „nikoho nezaujíma, či ste svoju skladbu tvorili dvadsať rokov, alebo ste ju vysamplovali z hotovej cudzej nahrávky“.
Ak by sme zotrvávali na stanovisku romantizmu, ktorému sa veľmi podobá celkom neromantické stanovisko takzvaných major labelov, Akufen by bol nutne vyhlásený za podvodníka a zlodeja. A spolu s ním zástupy ďalších tvorcov najrôznejších žánrov. Vyriešiť často diskutovanú požiadavku legalizovania pravidiel využívania cudzieho zvukového materiálu bude čoraz ťažšie. Odhaliť plagiátorstvo alebo kopírovanie pri použití digitálnych zvukových technológií je často nemožné.
My Way je odvážna, radikálna, no aj mimoriadne zábavná platňa. Je len na samotnom poslucháčovi, či mu poslúži ako inšpirácia k bezodným interpretáciám, alebo ju využije na empatické počúvanie, či sa na ňu do sýtosti vytancuje počas víkendovej noci v hudobnom klube. Sampling je umenie charakteristické pre éru kultúrnej entropie, strateného zmyslu dejín. To však neznamená, že diela vytvorené touto metódou nemôžu byť krásne.
Autor: MICHAL HVORECKÝ(Autor je prozaik a editor www.inzine.sk)
