Festival Berlinale sa pred pár mesiacmi skončil triumfom filmu francúzskeho režiséra Patricea Chéreaua Intimita. Bol to nečakaný triumf a sprevádzalo ho veľké pohoršenie najmä amerických novinárov, ktorým sa zdalo, že v Berlíne korunovali tento rok porno. A to aj napriek tomu, že film inak nesie všetky znaky umeleckej vážnosti a Chéreau, v Nemecku slávny hlavne ako invenčný režisér Wagnerovho Ringu, nie je nijakým výrobcom pornografie.

Viac, ako sme chceli

Vo Francúzsku sa Intimita začala premietať až po Berlinale. Aj z parížskych kín staršie publikum šomrajúc odchádzalo hneď, ako sa film začal a diváci uvideli nahého muža a ženu, ako sa na seba vrhajú, nemo, nenásytne a realisticky. Áno, je to predsa len šok. Zámerný, pravdaže. Každý, kto chodí do kina, sa oddáva rozkoši z voyeurstva, pohľadu cez kľúčovú dierku. Lenže tu naraz dostane viac, než chcel.

Chéreauova Intimita je však len súčasťou - hoci veľmi výraznou - niekoľkoročného najmä francúzskeho filmového trendu, o ktorom sa intenzívne diskutuje už niekoľko mesiacov. Po Berlinale, a napokon aj po tom, čo sa pred niekoľkými dňami skončil festival v Cannes.

Posledný canneský festival sa stal ročníkom európskych filmov, v ktorom najväčšiu slávu zožal Nemec Michael Heineke s príbehom rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinek. Ťaživo, nepríjemne realistickými filmovými obrazmi erotického vzťahu medzi matkou a dcérou.

Mäso je smutné

„Hranice sexuality sa momentálne vo filme posúvajú s nadšením, aké tu nebolo od sedemdesiatych rokov,“ poznamenal britský Observer po skončení festivalu v Cannes.

Nové filmy ukazujú nahé telá so všetkými necudnými detailmi. Prekračujú tabu zakazujúce umeleckému filmu ukazovať nearanžovanú, „skutočnú“ súlož. Paradoxne tu v umeleckých filmoch zvyčajne zaskakujú profesionálni pornoherci.

Predovšetkým však tieto snímky ukazujú sexualitu s triezvosťou a vecnosťou, ktorá sa úplne zdržiava jazyka erotizujúco-zahmlievajúcich obrazov. Sex už dnes nedáva krídla a nie je v ňom nijaká spása, kdeže sú ideály šesťdesiatych rokov a sny o lepšom a slobodnom svete! „Mäso je smutné!“ píše nemecký týždenník Der Spiegel.

Iný nemecký filmový publicista Georg Seesslen má pre súčasný filmový sex kategóriu „postporno“. „Sex viac nie je veľkým prísľubom, ktorý sa nikdy celkom nenaplní. Telá - aj sex - dnes vo filme vystupujú preto, lebo existujú.“

Morálka verzus sloboda

Najväčšie protesty vyvolal pred rokom vo Francúzsku film Baise-moi režisérky Coralie Trinhovej, ktorý vznikol podľa románu Virginie Despentesovej. Sú to dobrodružstvá pomsty dvoch znásilnených dievčat. Najprv si divák dopodrobna užije znásilnenia a potom sleduje dievčatá na dámskej jazde, pri ktorej spia so všetkými mužmi, čo im prídu do cesty, a vzápätí ich hneď aj vraždia.

Tento film po rozhorčených debatách vo Francúzsku oficiálne zaradili do kategórie neprístupného filmu pre mládež, čo znamená do kategórie pornografia. Vzbĺkli vášnivé polemiky s vopred známymi vášnivými argumentmi: na jednej strane stála verejná morálka, na druhej umelecká sloboda.

Isté je, že tradičné hranice, ktoré pevne oddeľovali to, čo sme považovali za umenie, od toho, čo sme považovali za pornografiu, sa začali hýbať. Umelecký žáner sa začal zmocňovať obrazov, ktoré síce už existujú, ale doteraz boli vykázané na iné, prísne ohradené miesto. Tam ich je, koľko len chcete: mužských i ženských pohlavných orgánov, pohlavných aktov, pravých a nefalšovaných. Ibaže porno je súkromná vec. A s érou videokaziet umiestňuje konzumovanie týchto produktov do uzavretého súkromia. Je to len spotrebný tovar, čo netvorí témy na spoločenskú diskusiu.

Sex ako výkonnostný šport

Razom sa to však mení vo chvíli, keď sa sexuálne obrazy objavia - tak ako teraz - v inom rámci. Umelecký film má iné ambície, iné cieľové skupiny a iné postavenie. „Toto úplné obnaženie vo filme znamená zásadný posun intímneho, skrytého do verejného priestoru.“

Chéreauovej Intimite vyčítali, že svojou nezakrytou erotikou pomáha deraviť intímnu ľudskú sféru, beztak už navŕtanú terorom médií. Ak je možné ukázať všetko, potom už nič nie je naše vlastné. „Možno je to skôr tak, že títo režiséri zachraňujú sexualitu pred pornografiou a tým aj pred hladkou preerotizovanou mediálnou dôvernosťou,“ uvažuje francúzsky týždenník Le Point.

Režiséri ako Chéreau neukazujú sex ako výkonnostný šport. „Skutočný film je tým najlepším miestom, kde možno ukázať sex,“ hovorí francúzska režisérka Catherine Breillatová pre denník Le Monde, „pretože môže dať obrazom dôvod a zmysel.“

Pornografia musí sex vypreparovať a oddeliť od všetkých ostatných súčastí života. Tieto filmy však umiestňujú sex znovu do života. Tam, kde pornografia pozná len dokonalé vyvrcholenie, môže vo filme byť dvojznačnosť, stroskotávanie a znechutenie, a kde pornografia pozná stále len tie isté donekonečna sa opakujúce schémy, možno vo filme vymyslieť jedinečné príbehy. „Sex tu smie byť jednoduchý a tým sa mu vracia jeho dôstojnosť.“

Nezáväzný pôžitok

V Intimite vystupujú dvaja tridsiatnici, on a ona. Stretávajú sa každú stredu, aby sa spolu vyspali. Jedného dňa stojí ona pred jeho dverami a on sa pýta: „Boli sme dohodnutí?“ Ona rozpačito pokrúti hlavou. A tak sa všetko začne.

Sexuálny vzťah, hovoria nám scény z Intimity, má vždy príbeh, a kde je príbeh, musia byť city. Čo bolo myslené ako nezáväzný pôžitok, stane sa hlbokým trápením. „Film je o potrebe lásky, o tom, ako sú dnešní ľudia stratení, zmätení, osamelí,“ povedala pre SME poľsko-francúzska režisérka Agnieszka Hollandová. „Človek sa bojí nájsť toho druhého. Sú to univerzálne témy a tým je film krásny a morálny. A zároveň nepríjemný, lebo všetko páčivé je z neho vyškrtnuté.“

Na konci Intimity vidíme obidvoch hrdinov nahých, vzrušených, zúfalých, ale aj šťastných. Ich tajomstvo im však zostáva bez ohľadu na nahotu. Preto to nie je pornografia.

ANDREA PUKOVÁ