Takzvaná krajanská literatúra si našla trochu miesta i v edičných plánoch našich vydavateľov, ide najmä o diela emigrantov, ktorých tvorba bola známa už doma (Strmeň, Dilong) a ich „krajanskosť“ je hádam aj trochu pochybná, lebo boli nútení odísť do cudziny, takže najvýstižnejšie by bolo označiť ich za spisovateľov exilových. Autor, o ktorom bude dnes reč, má síce české meno, ale narodil sa v Humennom (1939), vyštudoval históriu a češtinu v Prahe, roku 1980 sa vysťahoval do Budapešti, kde redigoval rozličné slovenské časopisy, píše po slovensky i po česky a je aj podpredsedom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Takže krajan?
Oldřich Kníchal je prozaik, dramatik a prekladateľ, no jeho najnovšia kniha Mlyny Prozreteľnosti (Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, Budapešť 2002) obsahuje kultúrno-politickú publicistiku, označenú v podtitule ako Záznamy z rokov 1988 - 1989. Texty miestami pripomínajú komentáre k dobovým udalostiam, no väčšinou sú to eseje, úvahy a zamyslenia, písané síce v spomenutých rokoch, ale siahajúce do nedávnej i dávnejšej minulosti a dotýkajúce sa najmä stredoeurópskeho priestoru, ktorý bol vždy vďačným predmetom pre historika, no rovnako lákavým pre kultúrneho esejistu, akým Kníchal predovšetkým je.
Obdobie, ktoré si vybral (alebo si možno ono vybralo jeho?), patrí k najvzrušujúcejším, lebo gorbačovovská perestrojka naznačovala, že sa ňou začína nová epocha, hoci to jej tvorcovia iste tak nemysleli a hoci v každom štáte východného bloku prebiehala inak, resp. blokovali ju, ako sa len dalo. Kníchal sleduje spontánny dejinný pohyb z krajiny, kde sa okrem Poľska začínal najradikálnejšie, no zároveň si berie na mušku i jeho smiešne stránky, napr. vážnu diskusiu, či sa má v gréckych menách používať dlhé alebo krátke o (Platon - Platón). Jeho výhodou bolo, že už sa mohol vyjadrovať pomerne slobodne: napríklad o Československu píše to, čo tu ešte bolo tabu. Naša republika patrí vôbec medzi jeho obľúbené témy, a je to pochopiteľné, veď sem chodil na rozličné semináre, poznal dobre pomery i ľudí, najmä z oblasti literatúry. A tak je nesmierne zaujímavé vnímať tento pohľad z druhej strany, v ktorom je aspoň toľko porozumenia, koľko irónie. Škoda len, že autor takmer nikde neuvádza konkrétne mená (kto bol interviewovaným známym maďarským spisovateľom zo Slovenska, ako sa volá slovenský prozaik v teplákoch, kto bol autorom pražského Stalinovho súsošia, ktorý spáchal samovraždu).
No filiácie s Československom sú len časťou mozaiky, ktorú autor skladá z rozličných historických i literárnych faktov a reminiscencií a kde otvorene uvažuje o náhodách a zákonitostiach dejín, o osudoch tyranov a tyranií, o nepoučiteľnosti človeka, až takej, že musí použiť uvedený výraz v názve knihy. Nepostupuje chronologicky a nikde neviaže svoje reflexie len na dnešok a na priame súvislosti. Pasternakov Doktor Živago mu zapadne rovnako dobre do maďarskej revolúcie roku 1956, takisto ako Puškin, či Solženicyn do perestrojky alebo Trianon do neochoty habsburskej ríše riešiť národnostné otázky. Kníchal využíva svoj kultúrny rozhľad na to, aby demonštroval smutnú opakovateľnosť dejín, ktorej nezabránili ani básnici, ani iní ľudia dobrej vôle. V tomto ohľade je značným fatalistom.
Kníchal má pozoruhodný štýl, úplne odlišný od štýlu našej publicistiky, kde sa usalašili všelijaké klišé a stereotypy. To nepochybne súvisí aj s iným typom myslenia.
