Kate Winslet (mladá Iris) a Hugh Bonneville (mladý John). Judi Dench (stará Iris) a Jim Broadbent (starý John). FOTO - SPI INTERNATIONAL
Iris Murdoch žila kedysi v slovách a slovách. Slová leteli z nej a ona sa do nich ponárala. Písala a čítala s rovnakou prirodzenosťou, s akou dýchala alebo sa kúpala v riekach, ktoré milovala. Potom sa jej slová začali utápať v hĺbke, a nakoniec zostali ležať na dne ako kamene. Na začiatku to ešte sama videla: „Prečo som túto vetu povedala dvakrát?“ pýtala sa a začudovane krútila hlavou. Vety, ktoré iní ľudia adresovali jej, sa už len s námahou prebíjali k jej vedomiu. A zostali visieť po ceste, zabudnuté. Iris Murdoch ochorela na Alzheimerovu chorobu.
Elégia pre Iris
Autorka, ktorú považovali za najvýznamnejšiu britskú spisovateľku dvadsiateho storočia, teraz pozerá v televízii rozprávky pre najmenších. Písala romány, filozofické eseje, básne, divadelné hry - písala toľko, až jej kritici vyčítali, že to množstvo chŕli na úkor kvality - teraz ju vidíme, ako sa hrá na pláži s prázdnymi listami svojho poznámkového bloku. Ako dieťa s lopatkou a vedierkom. Taká látka si takmer žiada knihu. A film, samozrejme. Manžel Iris, literárny kritik a spisovateľ John Bayley, spísal svoje spomienky v Iris: Memoáre. Táto elégia pre Iris je knihou o láske, ktorá je nekonečná a v manželstve sa premení na nekonečnú trpezlivosť. Režisér Richard Eyre urobil z Bayleyho spomienok film. Iris je film o Alzheimerovej chorobe - to je jeho silná, a zároveň jeho slabá stránka.
Richard Eyre, okrem iného aj dlhoročný umelecký riaditeľ London Royal National Theatre, ukazuje predovšetkým portrét nezvyčajnej a bezpodmienečnej lásky. Roztržitý profesor anglistiky žil s emancipovanou intelektuálkou štyridsaťtri rokov. Prestrihy medzi začiatkom ich lásky a súčasnosťou sa síce vyhli desaťročiam jej intenzívneho písania, publikovania a slávy, ale zato zhusťujú romantickú dialektiku kontrastov - zostáva len šťastie, tragédia, zmyselnosť, oddanosť a vôľa k slobode, konvencie aj vzbura proti nim - všetko to, čo mali Iris Murdoch a John Bayley spoločné. Keď sa v Oxforde zoznámili, mladá, sebavedomá Iris už mala za sebou aféry so ženami i mužmi. O šesť rokov mladší John sa len s úžasom díva na jej ľahkosť a energiu. Ich spoločné desaťročia nevidíme, vidíme len, ako John, rovnako neveriaco ako sledoval kedysi jej vášeň, sa teraz díva na jej koniec. Permanentný obdiv, vďaka ktorému vždy všetko zniesol, sa zmenil na bolestné pozorovanie. Jim Broadbent, rovnako ako slávna Judy Dench, bol za túto rolu nominovaný na Oscara. Jim Broadbent ho získal.
Svet za stenou
Pokiaľ ide o slovnú virtuozitu Iris, obrazy nemôžu sprostredkovať moc textu. Film si bezradne vypomáha zábermi hovoriacej Iris, spoza obrazu počujeme citovať dlhé pasáže z jej kníh. Lenže ukázať spisovateľku je ťažké - oveľa lepšie uplatní režisér jej mladé nahé telo, keď sníma Kate Winsletovú ako mladú Iris pri kúpaní.
Ale hrôzu zo straty slov film ukázať vie. Spomienky Johna Bayleyho sú plné pochopenia, sú filtrovanou bolesťou, humorne ironizovaným zúfalstvom. Obrazy Richarda Eyra ukazujú ako vyzerá všetko najhoršie: ukazujú špinu, chaos, hniezdo poetky ako hromadu odpadkov. Tam, kde skutočný John Bayley v knihe začína byť zúfalý, nechá Eyre Jima Broadbenta revať. V knihe sa zdá, že Iris sa neprestajne usmieva. Vo filme sa vyciká pred krbom v salóne.
Jej muž raz povie: „Iris žije vo svojom vlastnom svete.“ Starý, úbohý pokus uvidieť zmysel tam, kde vládne zmätok, pokus romantizovať nešťastie. No Eyre nám predvedie tvár Judy Denchovej - ako stenu bez dverí, ale so schopnosťou cítiť bolesť. Ak za tou stenou aj existuje nejaký svet, nikdy sa doňho nedostaneme, ale musíme sa dívať, ako Iris Murdoch trpí. Tvár Judy Dench je filmová udalosť. Film ňou pravdepodobne nie je. Ale nie je nevkusný. V niektorých scénach by to mohol byť aj gýč, keby ho pred tým nechránili veľkolepí herci.
