Od prvého dňa mal festival svojho favorita - český film Zelenku Rok Diabla. Trochu mystiky, dobré vtipy, veľa skvelej hudby - Jarek Nohavica, Karel Plíhal a kapela Čechomor... Nakoniec zvíťazil. Večer pred vyhlásením výsledkov, to však mnohí len tušili.
Študenti a mladí ľudia s batohmi na chrbte a karimatkami pod pazuchou stanujú v okolí, stoja v dlhých radoch na lístky, robia atmosféru a robia si aj vlastné žúry. Usporiadatelia na nich myslia - na letisko im poslali kapelu MIG 21. Prišlo vyše 3000 ľudí, davy si vychutnávajú to, čo aj samotná kapela, stúpajúca na pódium v bodovom osvetlení. Predstaviteľ mladšej alternatívy, Jiří Macháček, to oceňuje: cíti vzrast svojej popularity a nechápe, že mu na Slovensku predali tak málo nosičov. V Čechách išli na dračku a práve nahrávajú druhé cédečko. Musia sa ponáhľať, na jeseň začína Macháček nakrúcať nový film s Davidom Ondříčkom. Nad písaním spoločného scenáru strávili takmer celý školský rok.
Stredná a staršia garnitúra - tú čakajú dva záverečné večierky. Sú to profesionáli a veľa filmov nevideli. Všetci hodnotia atmosféru ako jedinečnú, priateľskú a pohodovú. Aj usporiadateľ predposledného večierka českých producentov - producent s nezanedbateľným vplyvom - pán Jaroslav Bouček, má obľúbenú repliku: "Jste v pohodě?". O pohodu na festivale totiž ide. A tak - "sú v nej" všetci: "Barťák je v pohodě, já jsem v pohodě, jste v pohodě?" SME.
Sme s TV okom v pohode aj na záverečnom večierku, kde okrem nás nechýbajú ani Václav Havel s Dagmar. Začína veľmi neskoro - až po tom, čo naozaj zvíťazí favorizovaný Zelenkov film Rok diabla, a ľudia si pozrú záverečný komerčný film s Hughom Grantom, ktorý onedlho príde do kín. Neskoro, ale o to veľkorysejšie, je raut v plnom prúde. Prezident odchádza, s ním aj jeho veľa ochranky, zahraničné hviezdy sa pozhovárajú s novinármi a idú spať. Pár domácich ide spať aj bez rozhovorov. Ale vo VIP salóne sa už chce zhovárať málokto, ani spať sa neponáhľajú. Lúčia sa na rok. V hoteli Pupp si opäť zažúrujú 4. júla 2003 na otváracom večierku 38. ročníku Karlovarského festivalu.
Bývalý, súčasný dočasný a zároveň budúci minister kultúry ČR Ondřej Dostál a spisovateľ Arnošt Lustig si naozaj mali čo povedať. "Po dlhom čase som videl film, ktorý ma omráčil - Rok diabla!" hovorí minister a vzápätí podáva stručný program pre filmárov na čas svojho nového volebného obdobia: "Ak by som ja bol filmárom, zmapoval by som šesťdesiate roky, ktoré postihli túto zem v dobrom aj v zlom." Keď minister, ktorý na recepcie nechodí rád, "ale v Karlových Varoch stretnem veľa kamarátov, vrátane vášho ministra kultúry Milana Kňažka" odišiel, Lustig vytancoval o generáciu mladšie herečky v rytme rock?n?rollu, mávajúc modrým svetrom nad hlavou.
Herec Miroslav Donutil videl z filmov len Rok diabla, ale "je najlepší zo všetkého, čo som kedy videl!"
Aj dva dni dobre sa zabávajúca herečka Eliška Balzerová videla len Rok diabla. A priala si, aby vyhral. "Páči sa mi, že sa Jarek Nohavica nechal nahovoriť na filmovanie, pretože sa mi zdá, že je to absolútne nespútaný živel." Vo Varoch sa cítila evidentne dobre. "Bartoška otvoril festival mladým. Zo začiatku sme boli my starci z toho veľmi nervózni, odrazu sa tu všade váľali mladí ľudia, ale spolu s nimi prišiel obrovský záujem o film - natrieskané kinosály, láska k fimu..." Sama by nakrútila snímku o Sarah Bernard, inklinuje totiž k ženským témam. Spoločnosť jej chvíľu robil aj sochár Jaroslav Róna, jeden z trojice výtvarníkov, ktorá stvorila unikátnu zvučku tohtoročného festivalu a získavala zakaždým rovnaký potlesk ako filmy samotné. Ako jeden z nemnohých dospelých a oddaných festivalových divákov Róna zásadane nechodil na české filmy, aby využil možnosť vzhliadnuť zahraničné, ktoré inde neuvidí. A tak sa jeho favoritom stal eskymácky film Zachariasa Kunuka Atanarjuat - Rýchly bežec. Ak by mal nakrútiť vlastný film, bol by vraj o humore a ukrutnosti.
Stály moderátor slávnostných ceremoniálov Filmového festivalu v Karlovych Varoch Marek Eben sa v predvečer záverečného ceremoniálu, na ktorom bude neskôr ako obvykle vtipný a svieži, s úsilím bránil prichádzajúcej únave. Hoci videl len jeden film - Rok diabla, myslí, že bol ten pravý. Zatiaľ využíva možnosť byť vážny: "Najväčšou bolesťou kinematografie sú scenáre, je ťažké napísať dobrý príbeh. Ďaleko zložitejšie je pokaziť dobrý scenár, ako nakrútiť podľa zlého scenára dobrý film," zamyslí sa nad otázkou, či sám nemá filmové ambície.
Slováci vo Varoch
Bolo ich tu dosť, aj keď filmy, ako inak, nedoviezli. Ak nerátame zaujímavé študentské práce, nebolo čo. Po Varoch sa presúvali v húfikoch: mladé herečky, novinári, filmoví teoretici, študenti. Napriek všetkému sa každý večer vyznačovali vynikajúcou náladou, zvučným smiechom a chuťou zatancovať si. Manželský pár Jakubiskovcov sa obmedzil na drinky pri bare, samotár Andy Hryc vystriedal viaceré sparigpartnerky v tanci vo VIP salóne a odpustil si zbytočné debaty s kamarátmi z brandže, ktorí i tak o ne nestáli - boli zaneprázdnení rovnako.
Andy Hryc a Miloslav Luther:
Okrem slovenčiny, ktorá ich prirodzene primkla k sebe, zhodli sa aj v tom, že festivalové filmy nevideli. Táto skutočnosť im však nebránila, aby mali celý festival svoj názor. Herec, producent, majiteľ rádia Andy Hryc do Varov chodieva už dvadsať rokov. "Herci na takéto akcie nechodia kvôli tomu, aby pozerali filmy. Poviem vám úprimne: Karlovarský festival bol asi pred ôsmimi rokmi v popole, a postaviť sa na dnešnú úroveň mu pomohol náš producent Rudolf Biermann a jeho slovenská ekipa, ktorá tento festival zachránila. Neberiem zásluhy Bartoškovi, ktorý to robí dobre, je to môj kamarát a mám ho rád, ale nemožno zabúdať... No a atmosféra je úžasná, každý, čo niečo znamená vo filmovom priemysle, tu je," dodal tiež prítomný Hryc, ktorý považuje púhu existenciu dvoch slovenských festivalov - v Trenčianskych Tepliciach a v Bratislave - za zázrak."Sú v pohode, najmä ak berieme do úvahy tristný stav slovenskej kinematografie, do ktorého ho dostali predchádzajúci dvaja ministri kultúry - páni Ľubo Roman a Ivan Hudec. Obaja sú osobne zodpovední za to, že dnes slovenská kinematografia zomiera."
Režisér Miloslav Luther tiež nezaváhal v chvále. "Je to plnokrvný festival - stretávajú sa tu filmári a ľudia, ktorí milujú film. Vymanil sa zo socialistických tradícií štátotvorného festivalu a dnes je miestom, kam ľudia prichádzajú, aby prežili nejaké príbehy. Naše Trenčianske Teplice doplácajú na to, že sú v nevhodnom čase, lebo vtedy majú študenti skúšky. Okrem toho zbytočne kladie dôraz na prezentáciu osobností, ktoré pre mladých divákov veľa neznamenajú. Stal sa spoločenskou udalosťou tých, ktorí do kina nechodia."
Tri herečky:
Ženské zastúpenie slovenského hereckého potenciálu. Anka Šišková, Marta Sládečková a Henrieta Mickovičová do kín chodili, na filmy boli zvedavé. Henrieta si v kruhu TV oka nechávala predčítať aj krátke anotácie z katalógu. O získané vedomosti a zážitky z večierkov sa herečky neskôr podelili pri spoločnej ceste do Bratislavy v aute Marty Sládečkovej.
