zopár riadkov.“ Kto by ma mohol chcieť zabiť, pýtala sa. Okamžite jej prišiel na um Karel Srba.
Prvú noc strávila novinárka doma, ale pod ochranou polície. Ďalšie ráno ešte v práci narýchlo dopísala článok o Klausovi a jeho kandidatúre na predsedu snemovne. Potom ju odviedli preč.
„Musím prerušiť všetky kontakty. Mám byť jednoducho mŕtva.“ Detektívi jej medzitým prinášali desiatky mien, či náhodou nenájde súvislosť. Tomšovicová, Volf… Slonkovej to nič nehovorilo. Hoci tušila, že za všetkým môže byť Srba, zatiaľ tomu nič nenasvedčovalo. Konečne sa našlo aspoň slabé spojenie – podnikateľka Tomšovicová spolupracovala na ministerstve zahraničných vecí so Srbom.
Potom jej policajti priniesli fotky ľudí, ktorí mali pripraviť jej vraždu. „Prvýkrát vidím ľudí, ktorí ma chceli zabiť. Paradoxne najkrajší z nich bol samotný vrah Karel Rziepel. Teda vrah, ktorému vďačím za život.“
Začalo sa nekonečné čakanie na deň D, keď mala polícia vrahov pochytať. V stredu 17. júla policajt Slonkovej oznámil: „Zajtra ich dostaneme.“ Časť skupiny zatkli vo štvrtok, Srbu až v piatok. „Stačil si zahrať tenis, na obed už neprišiel.“
„Je to skoro rok, čo sme s Jirkom Kubíkom písali profil Karla Srbu,“ končí Slonková svoju výpoveď. Už pred rokom jej mnohí vraveli, nech si dá na Srbu pozor. Aj článok o jeho majetkových pomeroch sa volal Prečo sa báť úradníka Srbu? „Dnes to už viem,“ napísala na záver.
(miš)
