FOTO – ARCHÍV
Michael Schumacher vyhráva v nedeľu 21. júla Veľkú cenu Francúzska a piatykrát sa stáva majstrom sveta. V šialenej eufórii rozhojdáva svoje ferrari do strán, ruky mu vystreľujú do nebies. V tej chvíli tam niekde „hore“ vypína Enzo Ferrari – zakladateľ slávnej automobilovej značky – televízor. Jeho šedivá tvár aristokrata nepohne ani brvou, spod čiernych okuliarov sa nedá vypozorovať žiadny odtieň emócií. Zapáli si svoju obľúbenú cigaru a myslí na ďalšie víťazstvá. Oslavy ho nezaujímajú. Commendatore berie vstupenky do siene slávy ako súčasť svojho odkazu: „Ten, kto vyhráva na ferrari, je slávny. Kto na ňom prehráva, je idiot.“
Neznášal dlhé reči
Hovorili o ňom, že je neprístupný. Svoj vonkajšok zahalil do nepreniknuteľného závoja kamennej tváre, pod ktorou sa skrývala vášeň. K autám a k svojej značke. „To, čo vyžadujem od seba, chcem aj od iných,“ hovorieval veľký commendatore. Podobne ako kedysi Churchill ponúkol svojim zamestnancom pot a slzy. Najradšej mal stretnutia, kde sa vecne prezentovali nové návrhy. Nemal rád zbytočne dlhé a nepodstatné reči. Obľuboval rýchle riešenia, ale vypočul si aj iné strany.
Komunikácia Enza Ferrariho s ľuďmi bola zložitá. Kto si však získal jeho priazeň, ten mohol počítať s bezvýhradnou pomocou. K takým patril aj Luca di Montezemolo, súčasný šéf Ferrari.
„Je to veľmi zvláštny príbeh – krásny príbeh,“ hovorí Montezemolo. „Bol som vtedy celkom dobrý, mladý súťažný pretekár. Populárna talianska rozhlasová stanica ma pozvala, aby som sa zúčastnil na relácii spočívajúcej na telefonátoch poslucháčov. Jedným z volajúcich bol veľmi politicky naladený Talian, ktorý stále opakoval, že motoristické preteky sú športom pre boháčov a obyčajní ľudia im nemajú možnosť konkurovať. Odpovedal som, že to nie je celkom pravda. Množstvo pretekárov pracuje veľmi tvrdo a niektorí dokonca ako mechanici. Tak, ako tomu bolo v prípade Enza Ferrariho.“
Enzo Ferrari program počúval. Zavolal v živom vysielaní do štúdia a opýtal sa, kto je to ten mladík. „Chcem ho spoznať,“ povedal, „je to tvrdý chlapec a privítal by som, keby ma v Maranelle navštívil.“ Ferrari poslal Montezemolovi vlastnoručne podpísanú knihu, a ten ho išiel navštíviť. Enzo si Lucu najal ako osobného asistenta a v roku 1974 bol menovaný tímovým manažérom vo formule 1. Začala sa jedna zo zlatých epoch Ferrari. Do červených kokpitov si sadali Niki Lauda, Clay Regazzoni a Carlos Reutemann. Výsledok? Majstrovské tituly v jazdcoch i konštruktéroch.
„Bola to pre mňa fantastická životná i profesionálna skúsenosť,“ hovorí 54-ročný Montezemolo, ktorý sa ako zlatý chlapec Ferrari vrátil začiatkom 90. rokov do svojho tímu. „Bol som veľmi mladý a mal som to šťastie, že som s ním pracoval dvadsaťštyri hodín denne. Naučil som sa dvom veciam. Po prvé, pozerať sa dopredu a po druhé, vždy usilovne pracovať aj vtedy, keď ste v ťažkej situácii, dokonca keď nevíťazíte. Musíte si zo všetkých síl snažiť dosiahnuť úspech. To sú dve najväčšie veci, ktoré som sa od Enza Ferrariho naučil.“
Iba jedna farba – červená
Enzo Ferrari sa narodil 18. februára 1898 v severotalianskom mestečku Modena. Otec mu zomrel, keď bol ešte dieťa a bol nútený opustiť školu. Musel si ísť zarábať. Už v mladosti sa vyznamenal ako pretekár, keď sa koncom prvej svetovej vojny stal členom tímu CMN. V roku 1920 ho zamestnala firma Alfa Romeo ako pretekárskeho a skúšobného jazdca. O deväť rokov neskôr si založil vlastnú firmu z názvom Scuderia Ferrari, ktorej hlavnou činnosťou bola síce údržba pretekárskych vozidiel zákazníkov značky Alfa Romeo, ale pod vlastnou firemnou značkou a s technickou podporou milánskeho podniku upravovala aj autá. Už vtedy bol nositeľom talianskeho vyznamenania s právom nosiť titul commendatore.
Od samého začiatku bol značkou Scuderie vzpínajúci sa kôň, ktorého Francesco Baracca, eso talianskeho letectva, preslávil v mnohých vzdušných súbojoch. Spojenie s firmou Alfa Romeo trvalo do roku 1938. O dva roky neskôr založil Ferrari firmu Auto Avio Costruzioni, ktorá vyrábala predovšetkým obrábacie stroje a postavil svoj prvý automobil. Bol to model 815 (prvé číslo udávalo počet valcov, ďalšie dve zdvihový objem), ktorému však nemohol dať svoje meno, lebo mal ešte záväzky voči Alfe Romeo. V roku 1948 vznikol v maranellskom závode model 125 F1 – prvý Grand Prix monopost. Ako jediný nikdy nemenil základnú farbu – červenú. V tom istom roku prevzal technické vedenie Aurelio Lampredi.
Úspechy a pády
Ferrari sa preslávilo svojimi víťazstvami na pretekoch Mille Miglia a 24 hodín Le Mans. Špeciálne na preteky bol v rokoch 1951-1952 postavený model 500 F2, ktorý preslávil dlhú tradíciu Ferrari. V rokoch 1952-1953 vyhral s ním Alberto Ascari šestnásť pretekov a získal dva tituly majstra sveta. Nastal boom, ktorý Ferrarimu prekazili straty v osobnom živote. V roku 1956 mu na svalovú dystrofiu (ochabovanie svalstva) zomrel milovaný syn Dino. Rozišiel sa s manželkou Laurou, ktorá sa so synovou smrťou nikdy nezmierila. Enzo Ferrari hľadal útechu v práci. Sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne.
V roku 1966 bola firma Ferrari začlenená do impéria Fiat. Roku 1971 odišiel z miesta prezidenta, no vedenie firmy naďalej zostalo v rukách commendatoreho až do jeho smrti v auguste 1988. Pod jeho vedením vyhrala značka Ferrari vyše 5-tisíckrát.
Niekdajší dom Enza Ferrariho v Maranelle je dnes súčasťou rozsiahleho areálu. Opäť slúži ako administratívna budova, ale aj ako prechodné ubytovanie pre Schumachera. Šedivý pán s čiernymi okuliarmi je spokojný. Má pretekára, ktorý opäť víťazí.
