Prečo ste začali brať lieky?
Nemohla som zaspať. Vo firme som denne tvrdo šliapala trinásť až pänásť hodín denne. Bola som spolumajiteľkou, manažérkou, trénerkou v jednej osobe. Mala som dvadsaťosem rokov a cítila som sa fit. Firma sa perfektne rozbehla, ja som si dokonca trúfla na dieťa. Verila som, že to všetko aj s manželom zvládneme.
A nevyšlo to?
Moja obchodná partnerka, ktorá ma počas prvých mesiacov zastupovala, priviedla firmu na pokraj bankrotu. Musela som nastúpiť predčasne do práce, dcérka bola striedavo v jasliach, striedavo u opatrovateľky. Začali sa detské choroby, ktoré nemali konca. Manžel bol neustále na cestách. Jeho firme sa darilo, ale musel tiež ísť naplno. Bola som prepracovaná, podráždená, neustále v strese. Nemohla som spať.
Neuvažovali ste vypnúť?
Vlastne som sa ani nemala s kým o tom poradiť. Musela som – alebo, chcela som – viesť fitness centrum, viesť bistro, naplno fungovať. Verila som svojej kondičke. Búšenie srdca, nervozita, nepokoj však neustupovali. Dala som si predpísať najprv sedatíva na upokojenie. Keď človek pracuje v službách, musí byť na tom dobre.
A bolo lepšie?
Nestačili mi. Dala som si predpísať lieky na spanie u iného lekára.Ten mi povedal, že sa nemusím báť vedľajších účinkov. Kázal mi však aj zmeniť životný štýl. Cez deň som sa cítila lepšie, ale večer som nemohla zaspať. Robila som presný opak toho, čo sme radili našim klientom.
Svoje šialené pracovné tempo ste nezmenili?
Dnes už ani neviem, či to bola neochota alebo neschopnosť zastaviť sa. Navštívila som ďalšieho lekára a zvýšila dávky liekov. Z jednej tabletky pred spaním som prešla na tri denne, potom na šesť, potom dvanásť. Ťahala som to tak, až kým dcéra nezačala chodiť do školy. To som už hltala denne tridsaťpäť tabletiek. Myslím, že tam sa začala moja cesta do pekla. Pálila som si sviečku z oboch strán.
Kedy ste si povedali, že to nemá cenu?
Po istom čase som musela vyvinúť toľko energie a peňazí ako získať tabletky, že som už ďalej nevládala. Drela som v práci a tisíce som míňala na lieky namiesto dovolenky s rodinou. Ničila som sa v práci, obiehala lekárov, aby som zohnala tabletky. Bola som slabá, mala závraty, zle sa mi dýchalo. Manžel si to nevšimol, alebo nechcel všimnúť. Aj to ma ničilo. Až keď mi triedna učiteľka ukázala sloh na tému naša rodina, uvedomila som si, aký vražedný spôsob života som pre rodinu zvolila.
Začali ste sa liečiť?
Naivne som si myslela, že to zvládnem. Vysadím lieky a niečo predsa vydržím. Keď mnou začalo triasť a objavili sa záchvaty podobné epileptickým, museli ma hospitalizovať. Trojmesačná odvykacia liečba, dril ako na vojne. Nevydržala som to. Snívalo sa mi o regáloch s liekmi. Ako ich hádžem do košíka so zeleninou. Po mesiaci som ušla domov. Manžel povedal – buď liečba, alebo rozvod. V nemocnici ma už nechceli zobrať, mali plne obsadené. Liečbu sme nakoniec vybavili po známostiach. Vydržala som, vypočula som si osudy alkoholičiek a narkomaniek, ktoré sa dotkli dna. Nikdy som ani nepomyslela, že aj lieky ma tam môžu stiahnuť.
Dnes si veríte?
Bojím sa, že do toho znova spadnem. Už viem, že je to na celý život. Videla som jednu staršiu ženu, ktorá prišla do nemocnice po troch recidívach. Bojím sa tej neovládateľnej túžby mať v kabelke tabletku, vziať si jednu, dve, tri, keď príde problém. Svoj podiel vo firme som predala. Dnes som tu odvtedy prvý raz. Zatiaľ neviem, čo bude ďalej. (uj)
