leží jadro novej ekonomiky? Je v konkurencieschopnejších trhoch práce, v lepších daňových systémoch alebo v deregulácii? Motorom novej ekonomiky, ktorého silu by sme nemali podceňovať, je tiež systém správy a riadenia spoločnosti, tzv. corporate governance.

Pokiaľ manažéri vytvárajú produktívne a pružné štruktúry zamerané na tvorbu majetku, je pre firmy ľahšie upravovať a skúmať nové zdroje produktivity a kontroly nákladov. Ak je časťou poslania firmy decentralizácia a riskovanie, bude dochádzať k inovácii produktov a výrobných či pracovných procesov. Pokiaľ sa, naopak, šéfovia budú správať ako opatrní vykonávatelia majetnej pozostalosti, budú ich firmy veľmi skoro vyzerať ako múzeum.

Hospodársky výkon krajiny je zrkadlovým obrazom toho, ako si vedú ich firmy a spoločnosti. Krajiny s vynikajúcimi firmami vykazujú vynikajúci výkon. A kde firmy, ktoré si tak vynikajúco vedú, nájdeme? Podľa nedávneho prieskumu Financial Times a širokej vzorky vedúcich pracovníkov spoločností z celého sveta je situácia takáto:

Neprekvapuje, že viac ako polovicu najváženejších firiem sveta tvoria americké. Napriek tomu, že Európa je približne rovnako ekonomicky veľká ako Spojené štáty, má oveľa menej úspešných firemných tímov. Japonsko je síce oveľa menšie ako Amerika alebo Európa, ale dosť zaostáva za svojím podielom príjmov v rámci štátov G 7. Obrázok je teda jasný: ekonomika USA podáva fantastický výkon, rovnako ako jej firemný sektor, Európa je dosť pozadu a Japonsko sa takmer nekvalifikuje.

Pokiaľ ide o budúcnosť prvej firemnej ligy, Financial Times predpokladá mnoho posunov: Európa si polepší, zatiaľ čo Japonsko stratí ešte viac a Amerika tiež poľaví. Tento pohľad do budúcnosti odráža dnešné vnímanie dospievajúcej (kódové označenie pre oslabujúcu) americkej ekonomiky a Európy schopnej doháňať vďaka tomu, že sa v nej konečne usadzuje nová obchodná kultúra.

Tento prieskum tiež presne odráža fakt, že len malému počtu japonských firiem sa darí zvládnuť náročnú úlohu reštrukturalizácie či presunu k modernému, svetovému spôsobu firemného riadenia. Na vrchole zostáva svetová špička Sony; NTT (kľúčom je tu jej filiálka DoCoMo) sa tiež statočne drží, ale stará a unavená Honda a Matsushita budú musieť pravdepodobne zostúpiť do „druhej ligy“.

V dynamike nasledujúcich piatich rokoch sa bude taktiež odrážať čelná konkurencia medzi najúspešnejšími spoločnosťami. Najzaujímavejší bude asi zápas medzi Boeingom a Airbusom. V súčasnom hodnotení sa obidve firmy nachádzajú približne na rovnakej priečke v spodnej časti firemného rebríčka vypracovaného Financial Times. Ale je pravdepodobné, že o päť rokov bude Airbus niekde na prvých miestach, zatiaľ čo Boeing z „ligy majstrov“ vypadne úplne. Prečo? Airbus sa pozeral dopredu, investoval a vyprojektoval nové obrie lietadlo, popri ktorom budú dnešné výrobky Boeingu vyzerať prežito a neschopne. Boeing totiž zaspal na vavrínoch a zabudol, že letecký priemysel je predovšetkým bezohľadný biznis.

Keď hovoríme o ekonomickom potenciáli, zvyčajne sledujeme kvalitu pracovnej sily, ochotu ľudí pracovať a úroveň vzdelania. Ak sa pozrieme na vec z tejto perspektívy, mala by Európa a Japonsko poraziť Spojené štáty na hlavu, pretože majú oveľa kvalitnejší systém základného vzdelania a pretože vo svetle japonskej disciplíny vyzerá každý Európan ako lenivec. Lenže v skutočnosti na úsilí a vzdelaní ani tak nezáleží. Oveľa dôležitejšie je ekonomické prostredie, v ktorom ľudia pracujú, trhová ekonomika verzus akási forma socializmu, a organizácia podnikania, na ktorom sa zúčastnia.

Ostáva nájsť najvhodnejší model firemného riadenia, ktorý by produkoval silný a trvalý ekonomický výkon. V osemdesiatych rokoch sme obdivovali dlhodobý výhľad japonského modelu. Vzhľadom na hospodárske malátnosti Japonska to už dávno nie je pravda.

Koketovalo sa tiež s nemeckým modelom integrácie podnikateľského a bankového sektora, vďaka ktorému sa kapitálové trhy presťahovali z bánk do firiem. To však prestalo byť zaujímavé vo chvíli, keď sa zistilo, že dôverné vzťahy medzi bankármi a firemnými šéfmi vedú k tolerovaniu slabej kapitálovej výkonnosti.

V tejto chvíli „letí“ americký model: decentralizovaný, zoštíhlený v oblasti stredného manažmentu, prísny na výkonného riaditeľa, to všetko pod heslom „Nie nie je odpoveď“. Posledná odpoveď to určite nie je, aj keď je fakt, že tento americký model bude reštrukturalizáciu a manažérske myslenie poháňať ešte aký-taký čas.

To všetko nabáda na otázku, či má vôbec zmysel meniť firemnú kultúru každých desať či dvadsať rokov. Pragmatická odpoveď znie, že vládnutie stabilného a stáleho sveta na rozdiel od sveta, kde deregulácie a technológie denne produkujú dramatické zmeny, si žiada veľmi rozdielne modely. Americký model funguje v časoch rýchlych, všadeprítomných zmien. A práve tie nás čakajú v dohľadnom čase. Držte si klobúky!

RUDI DORNBUSCH

(Autor je profesor ekonómie na MIT a bývalý hlavný ekonomický poradca Svetovej banky a MMF)

© Project Syndicate