Uniformy v chlapcovi však aj napriek tomu budili neprekonateľnú hrôzu.
Bajmoman sa tváril, ako keby sme ho viedli do väzenia. Rozhodne však nie je prvým afganským pacientom, ktorému sa v českej 9. poľnej nemocnici snažia pomôcť zbaviť sa ťažkej závislosti od niektorej v krajine rozšírenej drogy. „Poznám to na nich väčšinou hneď,“ hovorí psychiater Vlastimil Tichý. „Prichádzajú k nám s iným zdravotným problémom, ale keď sa ich spýtam, či neberú drogy, priznajú sa a nijak sa za svoju závislosť nehanbia. Pokiaľ majú záujem, môžem im pomôcť.“
Heroín alebo nevesta
a magnetofón
Dvadsaťročný Bajmoman záujem má. A to aj napriek tomu, že za lekármi ho poslali jeho zúfalí rodičia. „Keď to dokážeš, nájdeme ti nevestu a kúpime ti rádio s magnetofónom,“ sľubovala uplakaná matka.
Bajmoman vyzerá na pätnásť rokov. Je neuveriteľne vychudnutý, má obrovské oči a neprítomný pohľad. Heroín objavil pred troma rokmi a odvtedy sa s ním nerozlúčil. Pred rokom, ešte za vlády talibov, keď bol predaj i užívanie drog trestaný tvrdými fyzickými trestmi, ho príbuzní za úplatok uchránili pred väzením a nechali ho zatvoriť do nemocnice.
Liečba po afgansky
Pri spomienke na liečenie sa ešte dnes Bajmoman trasie. „Priviazali ho k posteli a okolo hrdla mu utiahli povraz, takže sa nemohol vôbec hýbať,“ vysvetľuje afganskú metódu liečenia jeho brat Nasrulo. „Neodviazali ho ani na jedlo, takže sa pri prehltaní dusil. Mal asi veľké bolesti. Strašne vyvádzal, a keď veľmi reval, mlátili ho.“
Po piatich dňoch tejto kúry Bajmoman prehovoril ďalších dvoch pacientov, ktorí na tom boli o niečo lepšie, aby ho odviazali a spoločne zo zdravotníckeho zariadenia utiekli. Vrátili sa k milovanému heroínu s ešte väčšou vervou než pred liečbou.
Prešli sme vstupnou bránou českej nemocnice a Bajmoman zbadal biely transportér s červeným krížom. „V tom ťa budú voziť na vychádzky, keď budeš robiť problémy,“ povedal v tú najnevhodnejšiu chvíľu brat Nasrulo. Skoro sme o pacienta prišli ešte pred začatím liečby. Nakoniec zrejme nad vyhrážkami a obrovskou koncentráciou uniforiem, ktorých sa afganskí narkomani nepredstaviteľne boja, zvíťazila vizáž doktora Tichého.
Hovorili so mnou
„Tak dlho ako ten pán so mnou ešte nikdy v živote nikto nehovoril,“ vyhlásil o poznanie pokojnejší pacient, keď sme českú základňu asi po hodine opúšťali. Vôbec mu neprekážalo, že lekárovi nerozumel ani slovo. Pochopil však, že hovoria s ním a o ňom.
„Toto ho upokojí, toto mu pomôže od bolestí. Potrebuje vľúdne, ale zároveň prísne zaobchádzanie. Dokážete ho izolovať od kamarátov, s ktorými užíval heroín? Môže s ním celých 24 hodín niekto byť?“ Na všetky otázky lekára brat Nasrulo horlivo prikyvuje. Dokázal rady plniť presne jeden deň. Na škatuľky s liekmi si starostlivo zaznamenal inštrukcie, ale za pár hodín si všetko poplietol, pretože znaky, ktorými si robil poznámky, samozrejme zabudol.
Keby fajčil hašiš ako otec
Bajmomanova rodina nebola ani tak znepokojená zdravotným stavom chlapca, ako stavom svojich peňaženiek. V poslednom čase už na svoje ukojenie Bajmoman potreboval na Afganistan neuveriteľných 15 dolárov denne. Kradol. Paktoval s priekupníkmi drog, za svoje služby však nedostával peniaze, ale dávku.
„Keby fajčil hašiš ako otec, to by bolo iné,“ plakala mamička, keď sme ho priviezli domov po prvej návšteve a oznámili jej, že teraz sa do liečenia musí zapojiť celá rodina.
Hašiš vám v Afganistane totiž dá dobrý kamarát zadarmo, na kúpu jednej hnedej tyčinky, ktorá stačí na dve cigarety, stačí dolár. Fajčí sa všade a pri každej príležitosti.
Bez najmenších problémov sa však dajú kúpiť aj tvrdšie drogy. Povojnový Afganistan sa stále zaoberá skôr lovom talibov, než problémami s narkomanmi, ktorí prídu na rad asi ako poslední. Pred nimi treba pomôcť vojnovým vdovám a sirotám, rozvrátenému školstvu, znovu vybudovať hromadnú dopravu a obnoviť poštu.
Česi si narkomanov všimli prví
„Oni tiež pomáhajú narkomanom?“ vytreštil oči primár psychiatrickej nemocnice Sehate Rawaní a zároveň šéf zdravotníckej sekcie Protidrogovej štátnej komisie doktor Chitob Kokar, keď sa dozvedel o iniciatíve doktora Tichého. „To sú prví cudzinci, ktorí si závislých všimli.“
Na jeho klinike nezáujem humanitárnych organizácií vidieť. Sú tu pokope narkomani, ľudia trpiaci depresiami, schizofréniou. Niektorí ležia na špinavej chodbe, iní sa pečú v tmavých miestnostiach, časť je pripútaná na lôžko a zavretá pod zámkom.
Zlepšenie
Bajmomana priviezol do nemocnice zmätený brat tri dni potom, čo mu doktor Tichý nariadil vľúdne, ale prísne zaobchádzanie s pacientom. „Strašne vyvádzal, reval a utekal z domu, rozbíjal veci. Všetky lieky sme mu dávali podľa návodu, ale on aj tak chcel heroín.“
Mamička sa vraj tradične rozplakala, otec si zapálil na upokojenie hašiš a bratia sa uzniesli, že Bajmomana nezvládnu a odovzdajú ho afganskému zdravotníctvu.
„Chcel by som hovoriť s tým pánom,“ vyhlásil mládenec, keď sme vstúpili za sprievodu nepríjemného strážcu chodby do nemocničnej izby. Mal na mysli doktora Tichého. Bajmoman vyzeral zjavne lepšie, ako keď sme ho videli prvý raz. Lieky napodiv užíval presne podľa inštrukcií a bolesti pomaly pominuli.
Hodinu pred našou návštevou dvaja jeho kolegovia z izby utiekli - rozbili zámok na dverách, presvišťali chodbou a boli preč. Bajmoman zostal sedieť na posteli bez plachty i prikrývky - nemocnica už nemá ani na jednu obliečku.
Talibovia ich zatvárali
Primár Chitob Kokar spozornel, keď zistil, že má na oddelení pacienta, ktorý užíva lieky od českých lekárov. „Máme tu i ďalšie prípady, ešte ťažšie než je tento váš. Okrem toho, že ich pripútame na lôžko a zavrieme do takej cely, čo pripomína väzenie, im nemôžeme nič poskytnúť,“ povedal a potom k nášmu údivu vymenoval lieky, ktoré by potreboval. Takmer presne zodpovedali tomu, čo pacientom ordinuje doktor Tichý. O tom, ako sa liečia narkomani vo svete, mal podrobné informácie, len možnosť robiť podobnú liečbu doktor Kokar nemá.
„A tiež nám chýba jedlo a riad. Kedysi v tejto nemocnici pracovalo 600 ľudí. Za talibov sa na psychické ochorenie úplne zabudlo, narkomani boli zločinci a podľa talibov patrili za mreže, nie do rúk lekárov. Teraz nás tu je päťdesiat a máme k dispozícii iba 60 lôžok, ale bez plachiet. Viem, že svojich pacientov vlastne trápim, ale nič iné mi nezostáva.“
Na depresiu je hašiš
Afganistan sa stal svetoznámy predovšetkým ako výrobca a exportér drog. Že obrovská časť jeho obyvateľov svoje výrobky užíva, zatiaľ nikoho príliš nezaujíma.
„Skoro žiadna zo zahraničných humanitárnych organizácií si neuvedomuje, že obrovské množstvo ľudí trpí posttraumatickým syndrómom. Zažili obrovský stres. Nemajú prácu, prišli o obydlia, zabili im niekoho blízkeho, neexistuje žiadna možnosť zábavy, odreagovania sa. Tu je za vážne chorého považovaný ten, komu mína odtrhne nohu, ale depresia? Tá sa lieči predsa hašišom. Práve psychické problémy dovedú mnoho ľudí k drogám, ktoré sú u nás najľahšie prístupné na celej zemeguli,“ hovorí Kokar.
Ako z kozmu
Sľúbili sme Bajmomanovi, že keď ešte pár dní vydrží, dovezieme ho za lekárom Tichým do nemocnice, o ktorej hovorí, že vyzerá ako niečo, čo sem spadlo z kozmu. Sľúbili sme mu, že doktor Tichý s ním bude zase hovoriť najmenej hodinu.
Vlastimil Tichý je nákazlivo optimistický a zdá sa, že verí i v úspech pri liečbe Bajmomana. „Som k dispozícii 24 hodín denne, keby niečo, okamžite ho privezte,“ povedal nám, pretože zabudol, že v Kábule platí zákaz nočného vychádzania.
Je zrejme jediný cudzinec v meste, ktorý psychické ochorenie pokladá za rovnaké dôležité ako vojnové zranenie. Napokon, sú to vojnové zranenia.
Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME
