Lexa je na nepoznanie štíhly, nakrátko ostrihaný, v letnej vetrovke. Neprestáva ležérne komunikovať s Afričanmi. Žiadne želiezka na rukách ani bezpečnostné opatrenia, nijaké napätie.
Pomyslenie, že by malo ísť o zločinca, vyzerá smiešne. Skupinka je bezradná, kam si sadnúť. Lietadlo je zatiaľ prázdne. Cestujúcich vpustia až o dvadsať minút.
Skupinka sa usadí v strede lietadla. Letuška ich upozorní, že eskorta má vyhradené miesta vzadu. Hlúčik sa presunie. Lexovi zostane miesto v kúte. Rovno za nami, troma novinármi.
Už po prvom kontakte je jasné, že rozhovoru a otázkam sa nebráni. Ale odpovede sú zo začiatku len úsečné a jednovetové.
Pokladáte svoje zatknutie za načasované? Prikývne. Priznávate si vinu aspoň v niektorých z činov, z ktorých ste obvinený? „Nie.“ Čiže všetky boli vykonštruované? Prikývne. SIS nezavliekla pod vaším vedením Kováča mladšieho? „Viete to vy, ako aj ja.“ Objavili sa informácie, že spolu s vami boli v JAR aj iní príslušníci SIS – je to pravda? „Spýtajte sa tých, ktorí vám tú informáciu dali.“
Odmieta akúkoľvek vinu či zneužívanie práv verejného činiteľa. Či sa chystá na Slovensku vybaliť nejaké vlastné informácie v niektorých kauzách, na to neodpovedá. Rozhodol sa vraj vrátiť na Slovensko za tých okolností, ktoré nastali v JAR a nič viac. Už teraz však vie, že s vyšetrovateľmi sa doma baviť nebude, ale s právnymi zástupcami zhodnotí súdny vývoj, vývoj na prokuratúre a ďalšie veci.
Lexa síce chvíľami pôsobí unavene, ale oplýva istotou a sebavedomím. Dokonca prestáva byť úsečný a ochotne diskutuje. Čierni mládenci sa milo zubia a nemajú nič proti. Improvizovaná tlačová beseda pokračuje.
Prečo sa rozhodol odísť do zahraničia? Lebo na Slovensku sú podľa neho hrubým spôsobom znásilňované základné princípy práva a demokratického štátu. „Ako jediný spôsob ochrany som videl svoj odchod. Jediný spôsob obrany, ktorý mi poskytuje ústava.“
Ako sa mu podarilo odísť zo Slovenska? Prešiel vraj normálne cez hranice, ukázal diplomatický pas a službukonajúci colník mu zasalutoval.
Na ktorom priechode, odmieta prezradiť, aby sa nezačalo vyšetrovanie colníkov, za akých okolností ho kto pustil. Nepochybuje, že cudzinecký policajt na hraniciach ho normálne spoznal.
Na otázku, či bola náhoda, že zrejme odišiel práve deň na to, ako po ňom vyhlásil Interpol pátranie, má protiotázku: „A vy viete, kedy som odišiel?“ Vraj pred dvoma rokmi. „Tak sa spýtajte tých, čo vám tie informácie dávajú.“ Hneď na to nám vysvetlí, že nepochybuje o tom, že sme špeciálne najatí novinári na politickú objednávku súčasnej vlády. Drvivá väčšina dnešných žurnalistov je podľa neho neobjektívna, ale na protiotázku Lexa napokon pripustí, že aj za Mečiarovej vlády informovali neobjektívne „ako-ktoré“ médiá.
O pol jednej nastúpia cestujúci. Lietadlo je takmer plné. Pasažierov i zvedavých pohľadov. Zo sediaceho davu sa vynárajú prví, čo pochopili, s kým cestujú. Nesmelo cvakne pár foťákov. Väčší rozruch ako Lexova prítomnosť však vyrobí okolo seba český novinár s kamerou.
Lexa o pobyte v zahraničí neprezrádza takmer nič. Ani či vycestoval do iných štátov. Tvrdí, že na Grenade nikdy nebol. Ale v JAR o azyl nepožiadal. Prečo? Pretože sa rozhodol vrátiť na Slovensko. Že by sa teda nechal cieľavedomo zatknúť? „To som nepovedal.“ Vrátiť sa však určite chcel. Ale až po voľbách. Keď dúfa, že situácia sa zmení. Dokonca nahlas zafilozofuje, aké má šance vyhnúť sa väzeniu. V JAR ho zatkli údajne len preto, že sa preukázal diplomatickým pasom. Pasom, na ktorý má ako poslanec právo, ale ktorý podľa neho jeho vlastná materská krajina „zneplatnila“. Falošný pas údajne nikdy nemal, ani ho v JAR z ničoho neobvinili. Na fámy o údajnom spojení s tamojšou drogovou mafiou zakrúti hlavou a usmeje sa. Jeho terajšie zadržanie na pokyn slovenskej vlády vraj nie je prvé, pred časom už jedno nevyšlo. Teraz to podľa neho tiež prešlo len vďaka veľkým intervenciám špičiek zo Slovenska. „Posadili ma do švajčiarskeho lietadla. Lietadlo čakalo šesť hodín na odlet. Sudca už medzitým rozhodol o mojom prepustení, ale nebolo možné mi to doručiť. Bol som s týmito dvoma kamarátmi zavretý na palube.“ Podľa Lexu teda rozhodnutie čakalo na letisku, nedostal ho však preto, lebo on bol na palube zahraničného lietadla.
O pol tretej pristávame v Bratislave. Lexa nie je ani za mak vzrušený. Dokonca vtipkuje. Na poslednú otázku – Neberiete to stále ako hru?, odpovedá: „Ako hru som to bral pred štyrmi rokmi. Tu sa už hra končí…“
