Ľudovít Fulla ho raz nazval kniežaťom slovenského moderného maliarstva. Miloš Alexander Bazovský zase umelcom, bez ktorého by nebolo ani jeho maľby. Rodák z Beckova Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919) bol v hodnoteniach svojej tvorby oveľa skromnejší. Doteraz rezonuje jeho veta, že na dobrý obraz ešte len čaká. „Len sa pokúšam maľovať svetlom a zachytávať svet okolo,“ hovorieval.
Na prelome 19. a 20. storočia sa držal aktuálneho pulzu stredoeurópskeho maliarstva. Odborníci dokonca tvrdia, že ho svojou unikátnou tvorbou určoval. Cítiť v nej dozvuky impresionizmu, ale aj poetiku symbolizmu. Ladislav Mednyánszky nikdy nemaľoval niečo, čo by ho nezaujímalo. Starostlivo si vyberal témy, ktoré študoval s chirurgickou presnosťou. Krajiny, portréty, zátišia, mestské veduty sa pod jeho rukami premieňali na „obrazy, v ktorých cítiť ducha“. (Ľ. Fulla)
Veľa cestoval, množstvo kresieb a štúdií dokumentuje jeho cestu vytrvalého hľadača. Maliarov ateliér siahal od Paríža cez Viedeň až po Budapešť, no kozmopolita sa sústavne vracal len na jedno miesto – do podtatranskej obce Strážky, ktorá je dnes súčasťou Spišskej Belej. Bolo to miesto jeho rodičov, ktoré mu poskytovalo inšpiráciu. Kaštieľ v Strážkach spravovaný Slovenskou národnou galériou je už dávnejšie miestom 150 obrazov Ladislava Mednyánszkeho. Nedávno k nim pribudla kolekcia 64 malieb a 17 kresieb, ktorú SNG kúpila pred dvomi rokmi za 10 miliónov korún. Je výsledkom sporu rozvetvenej rodiny dedičov o Mednyánszkeho pozostalosť. V novej Mednyánszkeho expozícii je z nich sprístupnených 25 diel.
Podľa kurátorky expozície Kataríny Beňovej maliar už počas života sústreďoval v Strážkach diela, s ktorými sa nechcel rozlúčiť. „Nechal ich v ateliéri alebo daroval rodine. Do druhej svetovej vojny bola v kaštieli sústredená početná časť maliarovej tvorby z majetku rodiny.“
Pred divákom sa odvíja cesta maliarovho umeleckého štýlu. Jeho tvorby v období od 70. rokov 19. storočia až po rok 1910. Druhou zaujímavou skupinou vystavených diel sú portréty alebo portrétne štúdie mladíkov vtedajších nízkych vrstiev: sedliakov – parobkov, ktorí umelca pútali nielen vonkajškom, ale najmä svojím vnútrom. Pôvabné sú najmä obrázky krajiny, ktoré sú maľované už v abstraktnej skratke a ich povrch evokuje štrukturálnu abstrakciu zo šesťdesiatych rokov 20. storočia. Zvonka síce zazneli kritické hlasy, že kolekcia prírastku nepredstavuje to najlepšie od Mednyánszkeho, ale, parafrázujúc slová Ľudovíta Fullu, môžeme odpovedať: „Od Mednyánszkeho som nevidel slabý obraz.“
