„Ľudská bytosť pozostáva z chemických komponentov v hodnote asi 62 centov,“ napísal Saul Bellow.
Kyberpriestor nevymedzuje. Je nerozpriestranený a všadeprítomný. Vyjadruje pohyblivú rozmanitosť a pôžitok svetovosti. Ruší časopriestor. Je eklektický ako Las Vegas, miesto príbehu filmu Stred sveta, režiséra Wayna Wanga, ktorého prostredie má mnoho spoločného s priestorom siete. Moderné budovy dopĺňajú kópie Eiffelovej veže, Víťazného oblúka či sfingy. Las Vegas je známym symbolom striptízov a hier a tie sú podstatou, hybným motívom filmu.
Príbeh programátora, ktorý si na víkend zaplatí striptérku, je novodobou a najmä novo vznikajúcou schémou o paradoxe alebo protiklade ľudí v sieti k reálnemu, ľudskému. Naznačuje neskúsenosť s telesným, ale aj toleranciu, ktorá je pre túto societu príznačná. Kyberpriestor, tento nový kozmos, totiž nevytvára striktnú hierarchiu, je tolerantný k rôznemu a inému. Aj k rôznym formám sexuality.
Týmito vlastnosťami sa vyznačuje aj „infonaut“ Richard Longman (Peter Sarsgaard). Realita je preňho miestom dobrodružstva, hľadania a spoznávania ženského tela. Pravidlá, ktoré mu počas spoločného víkendu určí Florence (Molly Parkerová) sú však nasledovné: nedovolené sú emócie, bozky aj penetrácia. Tieto podmienky v uzavretom priestore hotelovej izby, kde sa dej zväčša odohráva, nemôžu smerovať nikam inam ako k ďalšiemu klišé. Cez chladnú dohodu presakujú emócie ako škvrny na koberci.
Stredom sveta je pre Richarda jeho pozícia v kybepriestore: anonymita, dostupnosť, internacionálnosť, samota v spolupatričnosti k miliónom, ale tiež citovosť. Počítač, ktorého centrum je všade a okraj nikde. Pre Florence je to miesto medzi ženskými nohami, „odkiaľ sme sa všetci narodili“ a spôsobom prežitia chladný, zdanlivo ľahostajný postoj k citom. Sú to dva nekompatibilné svety, ktoré sa zjavne rozchádzajú, ale tiež priťahujú. Príbeh je modelom, v ktorom cítiť prehnané racionálne plánovanie. A tak stačí, ak zarazí jediná nepravdepodobnosť a rozpadne sa celá konštrukcia. Zostáva nuda horúceho príbehu. Film je nakrútený výsostne na digitálny nosič a forma je tou jedinou, ktorá drží pozornosť. Digitálna kamera je intímna, môže zaliezť pod kožu, do oka, do hlavy, medzi nohy, do všetkých priehlbiniek tela. Môže vyrušovať (a aj vzrušovať) viac ako klasická, ale Wayne Wang zvolil striedmosť v zobrazovaní erotických scén.
Poetika obrazu je flashová. Naznačuje, nejde do hĺbky, nepsychologizuje, je striktne minimalistická a fraktálová. Wang dráždi a provokuje najmä slovami a dialógmi, ktoré občas pripomínajú soft porno sobotných televíznych večerov. V súznení s pravidlami komunikácie v sieti, kde možno hovoriť viac a intímnejšie, sú dialógy otvorené, sexuálne fantázie vypovedané do detailných nuáns, jemné ako „činčila na klitorise“.
Film má mnoho skvelých sekvencií, pôvabných a príjemne bez zábran. Dovoľuje uvoľniť sa. Občas pobavene zarazí rozhovormi, s ktorými možno nepočítate, pretože nečakáte od amerického, i keď „nezávislého“ režiséra, taký atak na prudérnosť. Má mnoho zaujímavých malých tém a motívov, iritujúcu poetiku obrazu. Je však chladný a jeho citové komponenty nestoja ani tých 62 centov.
Autor: Jana Žilčayová
