rybárskej osade, ktorá je od centra Durbanu vzdialená len 15 km po diaľnici N2, je aj teraz leto: teplota vody 23 stupňov, teplota vzduchu 27. Nad plážou krúži miniatúrne lietadlo, ktoré za sebou vlečie reklamu na tunajšie East Coast Radio. Z megafónov na pláži každých päť minút ohlasujú prísny zákaz kúpania: „V durbanskom zálive boli dočasne odstránené ochranné siete proti žralokom, užite si aspoň sardiniek.“

Umhlanga k oceánu klesá v prudkom zráze. Ceny nehnuteľností na pláži sa začínajú pri 70 miliónoch korún a rastú spolu s nadmorskou výškou. V uliciach stoja najmä autá s ŠPZ Pretórie a Johannesburgu. Bohatí Juhoafričania zo severu krajiny cez víkendy zapĺňajú aj hotely pozdĺž Park Avenue. Juhoafrická nedeľná idyla kulminuje s poobedňajším grilovaním – braai. Griluje sa aj na verejnom priestranstve pred obchodným centrom La Lucia Mall.

K bielym rodinám sa tu spontánne pridávajú bezprizorné deti z neďalekého černošského geta KwaMashu. Turisti zo zámoria u domácich na prvý pohľad vzbudzujú podozrenie: sú opálení. Možno ešte nevedia, že v Južnej Afrike sa nevyplácajú dve veci: nechránený sex a opaľovanie. Opálený je aj vysoký tmavovlasý muž, ktorý s napätím sleduje príchod dvoch uniformovaných policajtov od pristavenej dodávky. Jeden z nich ho po dvoch rokoch pobytu v tejto krajine po prvýkrát osloví jeho pravým menom: „Good day, Mr. Lexa.“

Durban-Central, pondelok 15. júla 2002, 14.55: Masívna budova oblastného súdu v centre Durbanu bola postavená ešte za apartheidu a rozhodne tak vyzerá. O blok ďalej sa v septembri minulého roku konala neslávna medzinárodná konferencia o rasizme. Vedľa súdu je prakticky umiestnené väzenie s policajnou stanicou. Presne o tretej sem modrá dodávka priváža Lexu z policajnej stanice v Malverne, kde v spoločnosti ďalších šiestich ilegálnych prisťahovalcov strávil nedeľnú noc. Dvaja z nich pochádzali zo Zimbabwe, traja z Malawi. Všetci pracovali v jednej kuchyni.

Príchod Lexu, ktorým špeciálna policajná jednotka ukončila nedeľnú raziu v Umhlanga Rocks, v dodávke plnej černochov bez dokladov vzbudil nadeje. „Máš cigarety?“ – chceli hneď vedieť. Nemal. Službukonajúca seržantka Khumalová v durbanskej centrálnej policajnej stanici kontroluje Lexovu totožnosť „Ajvn Lexa, číslo prípadu 155/7/2002, Malvern Police Station?“ Lexa len prikývne. Inšpektor Magaia si aj na druhý deň spomenie na muža s okuliarmi, ktorý sa potil v studenej recepčnej cele uprostred juhoafrickej zimy.

Ešte živšie si spomenie na dvoch nezdvorilých belochov v tmavých oblekoch, ktorí sa predstavili ako Lexovi advokáti a neodbytne žiadali riadne súdne pojednávanie. „To vzhľadom na charakter obvinenia neprichádza do úvahy,“ oznámil im niekoľkokrát inšpektor. „Mr. Lexa je v Južnej Afrike persona non grata.“ Advokáti cez mreže s Lexom diskutovali aj o kaucii. Jej výška sa podľa mladíka Mkhizeho, ktorý od nich vymámil dve cigarety a zapaľovač, zvyšovala priamo úmerne s rastom Lexovej nervozity. Mkhize v tej istej cele sedel aj v utorok popoludní. Ivana, s ktorým si tu vraj pokecal, nechal dokonca pozdravovať.

Durban-Central, pondelok 15. júla 2002, 19.50: Pred ôsmou si Lexu ako štafetu vyzdvihne ďalšia policajná jednotka. Z ulice Somtseu, kde strávil svojich posledných päť hodín v slnečnom Durbane, ho odvedie do oblastnej pobočky ministerstva vnútra (Home Affairs) v ulici Umgeni. V skromnej budove na konci blšieho trhu sa úraduje aj po zotmení. Službukonajúci seržant M. tu podpisom preberie zodpovednosť za Lexu od juhoafrickej polície, aby ju odovzdal pretórijskej filiálke Interpolu.

Úradník Tony s hrubým afrikánskym prízvukom advokátom ešte raz vysvetlí, že Lexovi bezodkladne hrozí vyhostenie „do Československa“. „A čo politický azyl?“ „O ten mal Mr. Lexa požiadať, keď vstúpil na územie Juhoafrickej republiky.“ O deviatej Lexa s policajným sprievodom pristáva na vojenskom letisku Grand Central na polceste medzi Johannesburgom a Pretóriou. Na medzinárodné letisko, odkiaľ do väčšiny európskych destinácií denne smeruje niekoľko letov, je odtiaľ len na skok.

Autor: Roman Lipták