Zjednotil milióny ľudí a dal im krajinu. Po 350 rokoch holandskej koloniálnej vlády a troch rokoch japonskej okupácie založil samostatnú Indonéziu. Pri stovkách národností, kultúrnych a náboženských rozdielov to dokázal bez preliatia krvi. Indonézsky otec-zakladateľ sa volá Achmed Sukarno. Zajtra by sa dožil 100 rokov.

Bung (brat) Karno, ako Sukarna volajú Indonézania, je dnes veľkým hrdinom, ale aj takmer zabudnutou záhadou. Najmä mladí vraj takmer vôbec nevedia pravdu o jeho živote. Postaral sa o to druhý indonézsky prezident Suharto, ktorý vytlačil Sukarna a zaviedol v krajine krvavú diktatúru.

Ako jeden z mála Indonézanov mohol Sukarno chodiť do elitnej holandskej školy. Práve tam začal rozmýšľať o boji za nezávislosť.

Veľmi rýchlo sa ukázal ako výborný rečník. Koncom 20. rokov založil indonézsku nacionalistickú stranu a pohneval si Holanďanov. V 30. rokoch ho poslali do väzenia. Pred súdom sa obhajoval sám a stal sa hrdinom.

Sto miliónom ľudí potlačovanej kolónie ukázal, že by mohli žiť spolu - ako Indonézania. Jeho naplneným snom bolo spojiť takmer nespojiteľné - stovky národností s úplne odlišnou kultúrnou a jazykovou minulosťou. Aj keď dnes žije Indonézia v neustálej hrozbe rozpadu, čo naštartoval Suharto, jednota bola najväčším darom, ktorý jej Sukarno dal.

Tesne po konci druhej svetovej vojny vyhlásili Sukarno a Mohammed Hatta nezávislosť Indonézie. K skutočnej nezávislosti však bolo ešte ďaleko. Z krajiny museli odísť japonskí okupanti. Spolu s Indonézanmi ich prišli vytlačiť aj Briti a s nimi aj Holanďania. Tí sa na roztrúsené ostrovy vrátili najmä v snahe zobrať si späť svoju kolóniu. O nezávislej Indonézii nechceli počuť.

Po rokovaniach, v ktorých zohrávali významnú úlohu Američania, uznali de facto Indonéziu, ale iba na niekoľkých ostrovoch. Pri prvej možnej príležitosti Holanďania Sukarnov štát obsadili a mladého prezidenta zatkli. V krajine to vyvolalo veľký odpor, a keď sa do sporu opäť vložili Spojené štáty, Holandsko muselo ustúpiť. Sukarno mal vyhlásiť akúsi federalizovanú krajinu - Spojené štáty indonézske. Namiesto toho sa stal prezidentom unitárnej Indonézskej republiky.

V tom čase bol takmer božským idolom. Uznával ho dokonca aj Západ. A to aj napriek tomu, že ukázal cestu pre ostatné koloniálne krajiny Ázie a Afriky. „Je to sympaťák. Kombinácia Clarka Gablea a Franklina Roosevelta,“ hovoril o ňom americký veľvyslanec v Indonézii Howard Jones. Spisovateľ Louis Fischer ho charakterizoval ako veľkého milovníka: „Najlepší kľúč k Sukarnovi je láska. Je veľkým milovníkom. Miluje svoju krajinu, ženy a miluje sám seba.“

S pribúdajúcimi rokmi ho svet prestal obdivovať. Západ sa začal obávať, že zo štvrtej najľudnatejšej krajiny sveta urobí „komunistického tigra“. Sukarno pozýval do vlády stále viac komunistov a priatelil sa s Čínou. V roku 1965 pri bojoch s Malajziou dokonca nariadil Indonézii vystúpiť z OSN.

V skutočnosti sa však jeho vláda skončila práve po pokuse o komunistický puč. Ten potlačila armáda a k moci sa v roku 1965 dostal mladý generál Suharto. Tak ako vo viacerých krajinách Ázie, Afrike a Latinskej Ameriky, aj tu sa Západ v strachu z komunizmu rozhodol podporiť radšej diktátora.

Sukarna obviňovali z diktátorských manierov. V snahe stabilizovať situáciu zaviedol v krajine takzvanú kontrolovanú demokraciu a vyhlásil sa za doživotného prezidenta. Skutočný diktátor však prišiel až v Suhartovi.

Posledné roky prežil Sukarno v domácom väzení na kopcoch nad Jakartou. V roku 1970 zomrel. V roku 2000 sa konali prvé demokratické voľby po 44 rokoch a hviezdou sa stala Sukarnova dcéra Megawati. Dnes je Indonézia tesne pred občianskou vojnou. Zabrániť by jej najskôr mohla práve ona, i keď väčšina pozorovateľov upozorňuje, že jej chýba štátnický rozmer otca.

MATÚŠ KOSTOLNÝ

Zajtra - Poprava odsúdených z Norimbergu