Vodní slalomári sú silná partia v dobrom aj v zlom. Ostrieľaný borec Juraj Minčík, bronzový z olympiády v Sydney 2000, sa po nevydarenom nepostupovom semifinále v kategórii singlkanoistov nešiel zašiť do stratena. Naopak, na tribúne počas včerajšieho finále vyskočil od radosti s rukami nad hlavou. Spontánne reagoval na triumf svojich rodákov zo Spišskej Starej Vsi bratrancov Petra a Ladislava Škantárovcov, ktorí v deblkanoe v kategórii do 23 rokov získali európsky primát.
Juraj Minčík najprv o svojom nefinálovom osude: „Som sklamaný, ale moja jazda nezodpovedala medailovým ambíciám. Na finále som možno mal, ale prekazil mi to ten nešťastný ťuk. Dlhšie necítim formu, nejazdím v tejto sezóne v pohode ako po iné roky. Nechcem sa vyhovárať, možno je to aj dôsledok mojich zdravotných problémov. Za posledných šesť mesiacov som bol 48 dní so zvýšenými teplotami, pred týždňom som dobral posledné antibiotiká. Dúfam, že v blížiacich sa pretekoch Svetového pohára sa moja forma konečne otočí a na svetovom šampionáte vo francúzskom Bourgu už budem v starej dobrej koži.“
S pôvabnou chlapčenskou trémou sa plazili z vody jeho spomínaní rodáci bratranci Škantárovci, čerství majstri Európy do 23 rokov v deblkanoe. Peter zamagurským prízvukom pomaličky zaťahoval spočiatku skúpo slová. „Druhá jazda nám vyšla vynikajúco, presne podľa predstáv. Náš vzor? Hm, najväčšími sú bratia Hochschornerovci“, potom sa vytiahnutý vodák lokálpatrioticky zháčil. „A samozrejme Ďuri Minčík od nás, najmä čo sa týka tréningovej usilovnosti.“
„Som síce od Laca o pol roka starší, ale v lodi nemáme šéfovskú pozíciu. Snažíme sa čo najviac trénovať v Čunove s Hochschornerovcami a Ďurom Minčíkom. Našou rodnou vodou je Dunajec, kde sa však nedá trénovať. Je tam málo vody a veľa rôznych iných problémov. Keď sme doma v Spišskej Starej Vsi, dochádzame na 30 km vzdialený kanál do Poľska“, uzavrel študent Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave.
Olympijský víťaz z Atlanty 1996 a strieborný zo Sydney Michal Martikán sedel počas jazdy výťahom vo svojej novej lodi so smutným výrazom: „V jednej bránke som neskoro zareagoval, vynieslo ma na ľavú žŕdku a už som sa jej nestihol uhnúť. Potom som stratil rytmus, jazda už bola kŕčovitá a najmä v protivodných bránkach som kazil, čo sa dalo. Určite sa dalo ísť lepšie. Ďakujem divákom, atmosféra bola naozaj perfektná.“
Otec-tréner Peter Hochschorner sa bránil superlatívom na adresu svojich synov, ktorí v Čunove dopádlovali k zlatému hetriku. „Nie, ani po piatkových chybách som ich nejako zvlášť nekorigoval. Sú to predsa už len skúsení pretekári, sami dobre vedeli, kde zaváhali. Aká je moja trénersko-otcovská pochvala? Poviem im, že odviedli vysoký štandard. To je najschodnejšia cesta k víťazstvu. Darmo zájdete jedno kolo famózne, keď v druhom pootĺkate bránky. Ideálny je vysoký štandard.“
VOJTECH JURKOVIČ
