Minister privatizácie počas Mečiarovej vlády Peter Bisák
FOTO - ARCHÍV TASR
BRATISLAVA - Minister privatizácie počas Mečiarovej vlády Peter Bisák sa podľa polície nezákonne obohatil o niekoľko miliónov. Ako minister mal zneužiť svoje postavenie, keď od apríla 1995 do októbra 1998 neoprávnene použil peniaze z osobitného účtu ministerstva privatizácie.
Bisáka okrem dokladov z finančných transakcií usvedčuje najmä bývalý spoločník, ktorý momentálne vystupuje ako utajený svedok.
Vyšetrovateľ Odboru obzvlášť závažnej trestnej činnosti Bisáka minulý týždeň obvinil zo zneužitia právomocí verejného činiteľa. Denníku SME to potvrdil hovorca slovenských vyšetrovateľov Stanislav Ryban. Obvinenie už skúma prokurátor.
Bisák sa v spomínanom období dohodol so sprostredkovateľmi z jemu blízkych firiem a postupne uzatvoril s pobočkou Priemyselnej banky v Žiline pre ministerstvo zjavne nevýhodné zmluvy za čudných úrokových podmienok. Svojim podriadeným prikázal postupne vložiť na špeciálne účty termínované vklady vo výške až osemsto miliónov korún.
V dôsledku nevýhodného úroku spôsobil štátu škodu viac ako tridsať miliónov. Sprostredkovatelia dostali provízie dohromady okolo dvadsaťdeväť miliónov. Pre seba získal Bisák dva a pol milióna, ktoré boli súčasťou odmeny pre jedného zo sprostredkovateľov Martina S.
Petra Bisáka sme sa pokúšali včera osloviť. Cez svojho advokáta prisľúbil, že k obvineniam sa vyjadrí krátko po ich zverejnení.
Ako sa to začalo
Bisákove operácie sa začali koncom apríla 1995, keď na termínovaný vklad v Priemyselnej banke vložil z osobitného účtu ministerstva prvých sto miliónov korún na nezvyčajne nízky úrok - desať percent. Bolo to takmer o šesť percent menej, ako bankou oficiálne vyhlásená výška úrokovej sadzby.
O rok neskôr minister privatizácie úrok dodatkom zmluvy dokonca ešte znížil na osem percent. Spravil tak v situácii, keď v bežnej bankovej praxi platilo, že vklady nad milión korún mohli byť úročené aj o dve percentá vyššie, ako bola bežná úroková sadzba banky.
Bisák teda neoprávnene poskytol jednej banke možnosť používať štátnych sto miliónov aj napriek tomu, že nemal súhlas ministerstva financií. Problém je aj v tom, že použitie prostriedkov uložených na osobitnom účte ministerstva privatizácie bolo presne určené a ich ukladanie na termínované vklady zákon neumožňoval. Štát takto prišiel o takmer šesť a pol milióna korún.
Po mesiaci vložil Bisák do Priemyselnej banky ďalších 50 miliónov za rovnakých podmienok ako v prvom prípade. Nižším úrokom prišli daňoví poplatníci tentoraz o viac ako dva milióny. Vklad ďalších sto miliónov, znamenal škodu 5,4 milióna korún.
Koncom roka 1995 zvýšil Bisák ukladané sumy na 200 a 250 miliónov. Súhrnná škoda zo všetkých piatich termínovaných vkladov je len na úrokoch vyššia ako tridsať miliónov korún.
Peniaze tiekli do firiem
Zdanlivo nelogické počínanie ministerstva môže objasniť zistenie SME, podľa ktorého z termínovaných vkladov brali za sprostredkovateľské zmluvy uzatvárané aj dva roky po vklade provízie súkromné firmy.
V jednej z nich mala 50-percentný podiel aj dcéra ministra Bisáka Zuzana Bisáková. Zaujímavé je aj to, že odhadovaná suma, o ktorú prišiel štát na nízkom úročení termínovaných vkladov ministerstva privatizácie (vyše 30 miliónov), sa takmer zhoduje s výškou provízií vyplatených súkromným firmám.
Spoločnosť G-T-S, ktorú zastupoval Martin S., človek blízky dnes už mŕtvym bratom Diničovcom, za 200-miliónový vklad získala províziu takmer 4 milióny korún. Neskôr časť provízie - vyše dva milióny odovzdala Bisákovi.
Martin S. sa veľmi dobre poznal aj so šéfom Združenia robotníkov Slovenska Jánom Ľuptákom. Bisák robil u Martina S. účtovníctvo a ten ho potom predstavil Ľuptákovi ako možného ministra privatizácie.
Neskôr sa v jednej zo spoločností Martina S. objavuje aj sivá eminencia Jána Ľuptáka - jeho hovorca Jozef Mazár, ktorý skončil svoju politickú kariéru na slovenskom zastupiteľstve na Kube.
Ešte lepšie obišla trenčianska firma PZD Trading, v ktorej vystupuje Bisákov spolukonateľ z inej firmy. Z termínovaného vkladu ministerstva dostala v roku 1997 províziu takmer sedem miliónov korún. Výška provízie z 250 miliónov bola dokonca dodatkom zvýšená z 2,35 na 2,6 percenta.
Po štyroch dňoch po uzatvorení predošlej sprostredkovateľskej zmluvy prichádza tretia, tentoraz s firmou Pavilón zo Žiliny, ktorá je podľa mien v obchodnom registri opäť blízka Zuzane Bisákovej.
Ďalšie miliónové provízie
V ten istý deň je na svete ďalšia zmluva pre spoločnosť Prima Zdroj Považská Bystrica. Zvyšuje províziu a vyplatí sa podľa nej vyše 7 miliónov korún. Firma Zuzany Bisákovej prichádza na rad až o rok. Peme Žilina, ktorej spolumajiteľ vlastní aj Prima Zdroj a vystupuje v Pavilóne, Priemyselná banka vypláca 5,8 milióna korún.
Zuzana Bisáková okrem Pemy vlastní aj 20 percent v spoločnosti Amirp. Obidve sú dcérske spoločnosti Prima Zdroj. S majiteľom, ktorý jej ponúkol majetkovú účasť, ju údajne zoznámil otec.
Bývalý riaditeľ Priemyselnej banky Štefan Sz. tvrdí, že všetci, ktorí neskôr získavali provízie, prišli do banky, aby dostali úver. Jeho poskytnutie údajne riaditeľ podmieňoval získaním prostriedkov pre banku.
Martin S. aj majiteľ spoločnosti Prima Zdroj Miroslav S. ponúkli svoje známosti na ministerstve privatizácie a peniaze vraj zohnali. Zmluvy o termínovaných vkladoch nosili do banky osobne.
Priemyselnú banku ovládali ľudia blízki HZDS
Priemyselná banka vznikla v roku 1992 ako akciová spoločnosť. V roku 1999 jej Národná banka pre zlú politiku zakázala pôsobiť ako banke. Jej aktíva kúpila Slovenská sporiteľňa.
V apríli 1995 až októbri 1998, keď prichádzalo k podozrivým vkladom zo strany vtedajšieho ministra privatizácie Petra Bisáka, sedeli v dozornej rade ľudia blízki Vladimírovi Mečiarovi.
Podpredsedom predstavenstva bol napríklad Július Tóth - šéf DMD Holdingu s čudnými obchodnými praktikami, neskôr finančný šéf vo VSŽ a v roku 1993 minister financií Mečiarovej vlády.
Od apríla 1994 do júna 1995 bol v dozornej rade aj dnes už mŕtvy exminister hospodárstva Ján Ducký, od októbra 1995 do mája 1996 zase súčasný tieňový minister financií HZDS Ivan Kiňo. Sedel v nej aj exprezident VSŽ Ján Smerek alebo bývalý generálny riaditeľ Nafty Gbely Arpád Demko.
Autor: MONIKA ŽEMLOVÁ, DANIEL VRAŽDA
