Vanda Feriancová
dramaturgička
dcéra Damiana Vizára
S menom Vandy Feriancovej (37) sa najčastejšie stretávajú priaznivci pôvodnej i svetovej rozhlasovej drámy na vlnách Slovenského rozhlasu. Absolventke pražskej FAMU prešlo dramaturgicky rukami, hlavou i počítačom množstvo titulov pôvodných i svetových rozhlasových hier, autorsky niekoľko vlastných rozhlasových textov, televíznych scenárov, prekladov z poľštiny a angličtiny, veľa reklamných textov a kampaní, vlastná knižka a dokonca jedna vlastná divadelná hra „V snehu", ktorá bude mať čoskoro premiéru v Divadle a.ha. v Bratislave. Je mamou žiačok Niny (11) a Malvíny (8), manželkou architekta Dušana, paničkou psa Ringa, sestrou štyroch skvelých súrodencov a najstaršou dcérou divadelníka Dema Vizára.
Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Nikdy som nebola problémová, skôr naopak, až príliš veľká slušáčka. Mala som samé jednotky, vyhrávala som všetky recitačné, literárne a výtvarné súťaže, úspešne som prešla množstvom funkcií v pionierskej organizácií aj v SZM. Nefajčila som na záchode a rodičia sa nikdy nemuseli báť, že by sa zo mňa stal vrah alebo záletník. Jediným chronickým problémom bolo, že som od útleho detstva neustále kládla rozmanité otázky, a málokedy ma uspokojili rodičovské odpovede. Kolotoč s vypytovaním pokračuje doteraz.
V čom sa vám otec najviac páči?
Práve v tom, ako rýchlo a bezprostredne dokáže na množstvo mojich - tých veľmi konkrétnych - otázok zareagovať. Je to môj priateľ na telefóne a ja ľutujem každého hráča „Milionára", ktorý mu v pravej chvíli nezavolá. Rada ponúkam jeho číslo: 02/45257496, pretože hlava môjho otca je ako encyklopédia. Ešte pred pár storočiami by sa mohol pokojne hrdiť titulom "polyhistor". Okrem toho celú rodinu výrazne intelektuálne motivuje. A inak? Najviac sa mi páči v kovbojskom klobúku.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Som špekulantka - presne ako on. Dokážem špekulovať o všetkom a nad všetkým, niekedy iba preto, aby som si zašpekulovala.
V čom ste odlišní?)
Nedávno otec pripomenul historku, ktorú vraj o ňom vymyslel spisovateľ Laco Ballek. Ako išiel Demo v Martine vyniesť v papučiach smeti a o tri dni ho stretli v Prahe, ešte stále so smeťami v rukách a papučami na nohách. Tak mňa by v Prahe so smeťami nikto nestretol! Ešte tak v Břeclavi, no... maximálne v Brne.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Čakala som, že ako otec a z princípu demokrat, bude napriek tomu, že je chlap, bojovať za moje ženské práva. Moje ambície ale zatiaľ vždy dopadli fiaskom - naposledy stačila jedna fľaša dobrého vína a otec zdupkal ku konkurencii.
Rozprával vám rozprávky?
Veľa rozprávok mi rozpráva dodnes, a aby mal radosť, často sa tvárim, že im verím. Keď som bola maličká, z vojenčiny mi posielal tucty svojich vlastných rozprávok o veveričke Tinarínke. Ešte ich mám schované, a keď ich čítam, nostalgicky revem a viem, že tomu podstatnému môžem veriť naozaj - vždy som bola a stále som otcov „čierny kôň".
Pomáha vám nejako dodnes?
Môj otec mi zásadne pomohol dvakrát v živote. Prvý aj druhý raz sa oženil s fantastickou ženou. A tak mám vďaka nemu skvelú mamu, perfektného vlastného brata s rodinou, geniálnu macochu, ktorá je mojou najlepšou priateľkou a veľmi šikovných troch napoly nevlastných súrodencov. A tým, že mamu zlostil, po čase som okľukou získala aj skvelého nevlastného otca a troch celkom nevlastných súrodencov. Teraz sme taká veľká talianska rodina a pravidelne sa všetci stretávame. Nevlastný otec dokonca kúpil mikrobus, aby sa nás tam zmestilo čo najviac, ak sa vyberieme na rodinný výlet.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Otec s nami preliezol polovicu Slovenska a vždy to bolo s odborným výkladom o prírodných krásach, hradoch a zámkoch a zvyklostiach miestnych ľudí. Tie nespočetné výlety vo mne prebudili až vášnivú lásku k prírode a ku krajine. Okrem toho spieval v Lúčnici, a tak ma od detstva sprevádza jeho spev a hra na gitare.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
To viem presne. Keby som ešte porodila jedného Sikula, čierneho ako čert. My sme totiž pôvodom Sikuli zo Sedmohradska, dokonca máme spoločných predkov s Vladom Drakulom. A obe moje deti sú celkom blonďaté. Dvakrát sa môj fotrík pozrel do kolísky a dvakrát smutne skonštatoval: „Zase žiadny Sikul v rodine..."
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Dcéra banskobystrického evanjelického farára a sestra jeho najlepšieho priateľa Dana Kováča - Marta Kováčová, vydatá Klepetková. Chodili spolu na jedenásťročke päť rokov. To bola prvá a posledná žena, pri ktorej vraj otec skákal ako pískala, a tak jej doteraz ženská časť našej rodiny vzdáva hold.
Damian Demo Vizár
filmový a divadelný kritik, historik
otec Vandy Feriancovej
Bola vaša dcéra problémovým dieťaťom a v čom?
Práve opačne, stáva sa problematickým dieťaťom po rokoch, teraz. Keď mala šestnásť, bola nápadná, výrazná. Stačilo ju nechať, nech sa uchytí, nasmeruje a ustáli. Boli sme pre ňu „fackovacími panákmi", na nás sa učila vzbure, sarkazmu. Nebolo nám ľahko, ale malo to zmysel.
Čo na nej najviac oceňujete?
Vlastnosť, ktorú ja nemám, teda pohotovosť. Kvôli tomu som aj na Slovensku rozbehol súťaž divadelnej improvizácie, aby som videl "okamžitosť" mladých ľudí naozaj zblízka. Moja dcéra je však vo všetkom až taká pohotová, že si potom ťažko udržiavam autoritu. Kým vymyslím, ako zareagujem, je už na inom konci mesta. Ale vzápätí jej na diaľku tak zahromžím, až sa okná zahmlia! Hádam to diaľkovo cíti... Viac vie skĺbiť citovosť s rozumovosťou. A má vlastnosť, ktorú ženy nemávajú často - chlapčenskosť. Z týchto dvoch polôh sa rodia najplodnejšie napätia. Bergman má napríklad ženskú dušu.
V čom máte navrch?
Som humornejší. Jednak tak vyzerám, a potom - môj humor je pôvodnejší, rafinovanejší. Ona chce veci vykričať, a to sa už ťažšie smeje. Podobá sa mi iba za súmraku, keď znežnie, rozcitlivie sa, ukáže sa jej slovanská široká duša. Alebo keď začne spievať a tancovať. Cez deň ju odďaľujú svety. Vtedy je úsečná, odťažitá, praktická, nekritická, úspešná.
V čom ste si podobní?
Ja idem, podľa výstižných slov mojej dcéry, „bosou nohou na hada". A ona si dáva pozor. Moja dcéra intuitívne dokončí to, čo som ja ani nezačal, povie, čo by som sa ja neodvážil, vie zahrať ostatných aj seba, čo by som nedokázal, chechce sa i tam, kde netreba a nemusí. Ja som bol taký iba skryte.
V čom ste úplne odlišní?
Ona je ako včela, a tak vie, že môže bodnúť iba raz. Napriek tomu sa sústreďuje na útok. A potom plače. Ja som čmeliak. Neútočím, straším.
Za čo ste svoju dcéru najviac chválili?
Keď sa zaujímala nielen o fantáziu, ale aj o fakty. Všelijako som ju motivoval, napríklad, aby študovala genetiku. Nosil som jej literatúru, v ktorej som sa sám nevyznal. Nenaskočila na moje túžby po vede.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Ten spor, čo bolo skôr, či vajce alebo sliepka, či má na dieťa väčší vplyv matka lebo otec, je samoúčelný. Podstatné je, aby otec mal vplyv celkom iný. Napríklad, keď si matka myslí, že pre dieťa je najdôležitejší poriadok, otec musí nechať svoje veci, akokoľvek by trpel, neupratané, nesmie sa až natoľko umývať, nesmie hovoriť až tak veľmi slušne. Čo by z decka inak vyrástlo? Mojím zadosťučinením je, že ako si dcéra všetko moje správanie dobre zapamätala, teraz ma úspešne vychováva ona!
Rozprávali ste jej rozprávky?
Sám som rozprávková postava. Spolužiaci ma nazývali Kráľ času. Tešil som sa tomu, i keď to nemysleli akurát lichotivo. Mám nadhľad, ale nie až toľko fantázie, aby som vymýšľal.
Čo myslíte, čo by vám dcéra mohla vyčítať?
Vyčíta mi všetko, aj čo som nespravil. Aj čo som spraviť mal. Tato vlastnosť však nie je jej pôvodná. Zdedila to po inej linke. Dostáva ma pod psychický tlak ako hokejisti súpera. Ešteže sa tak skoro nepoložím. Mám Bondru!
Čo vy vyčítate jej?
Nedokáže si spraviť, tak ako ja, zo seba a zo svojich šéfov "vrtuľu". Stráca ľahkosť, neskočí rittbergera, nezaspieva vysoké cé, iba bé. Škoda, pri jej talente by to bola zúžitkovateľná vec.
Pomáhate jej nejako dodnes?
Ona mne finančne. Ja za ňu píšem divadelné hry.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Stačí nám dennodenne si zatelefonovať.
