Súčasný minister zdravotníctva Roman Kováč (vľavo) a bývalí ministri, zľava Tibor Šagát, Ľubomír Javorský, Viliam Soboňa, Alojz Rakús a Stanislav Novák. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
BRATISLAVA – Takmer pesimistická atmosféra vládla na tlačovej konferencii po včerajšom stretnutí všetkých ponovembrových ministrov zdravotníctva so súčasným ministrom Romanom Kováčom. Bez ohľadu na politické tričko sa tí, ktorí mali načas v rukách moc rozhodovať o rezorte, zhodli, že jeho dnešný stav je zlý. Všetci zdôraznili, že sa rozhodli stretnúť dobrovoľne a chceli by v stretávaní pokračovať.
Rezort zdravotníctva mal za dvanásť rokov osem ministrov. Na stretnutie prišli všetci – Stanislav Novák, Alojz Rakús, Viliam Soboňa, Irena Belohorská, Tibor Šagát (bol ministrom v roku 1994 i po roku 1998), Ľubomír Javorský a Roman Kováč. Rokovalo sa za zatvorenými dverami, na tlačovke boli ministri pomerne málovravní.
Hlavným výsledkom bolo rozhodnutie presadzovať prijatie zdravotníckej doktríny. Schválila by ju vláda aj parlament, podobne, ako sa schvaľovala doktrína pre armádu. Bývalí ministri sú ochotní podieľať sa na jej príprave.
„Všetci si myslíme že situácia je veľmi vážna. Možnože takéto kumulatívne vydanie svedectva o vážnosti situácie pohne tých, ktorí okrem zdravotníkov o tom môžu rozhodovať,“ povedal Alojz Rakús, minister v rokoch 1990 až 1992.
Ministri priznali, že za zlý stav môže aj ich neschopnosť presvedčiť politických kolegov o dôležitosti reforiem.
„Zmena systému zdravotníctva neprišla. Na takéto kroky veľakrát nebolo dostatočné politické krytie,“ povedal Viliam Soboňa, minister za HZDS v rokoch 1992 až 1993.
Pod žalostný stav zdravotníctva sa vraj podpísalo aj časté striedanie ministrov. „Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa zhodli na potrebe doktríny v zdravotníctve – aby sa nestávalo, že vždy pri nástupe nového ministra sa opustí jedna cesta a nastúpi iná. Teraz nám naozaj nejde o stranícku politiku, ale predovšetkým o zdravotnú politiku v prospech občana. Stabilita je veľmi dôležitá,“ povedal Kováč.
(mar)
Keby boli znova ministrami, všetci bývalí šéfovia zdravotníctva by niektoré veci robili inak. „Možno by som postupoval z hľadiska politickej taktiky inak – lepšie by som si pripravil predpolie na presadenie zmien,“ povedal Soboňa. „Celkom mi je ľúto, že som nemohol dotiahnuť reformu poisťovacieho systému. Centrálny register, kontrolné mechanizmy, funkciu štátneho dozoru ministerstva zdravotníctva a financií…“ povedal Ľubomír Javorský, ktorý ako jediný vydržal v kresle celé štyri roky 1994 až 1998. Malo sa zabrániť aj mocnému lobingu rôznych skupín, ktoré dokázali prekaziť reformy. „Zámery a zásady, ktoré som mal v transformačných krokoch, by som nemenil. Treba však presadzovať ich zavedenie do života. Nepodarilo sa dosiahnuť také dohody, aby boli priechodné, či už v štátnom rozpočte, alebo v legislatíve. Preto došlo k oneskoreniu celého procesu,“ povedal Tibor Šagát.
„Išiel by som cestou razantnejšieho presadzovania, bol by som menej ochotný robiť kompromisy – nielen voči kolegom vo vláde, ale aj k ostatným organizáciám,“ povedal Roman Kováč.
