V takzvaných People Pods dostávajú návštevníci informácie. FOTO - REUTERS
MANCHESTER - Roku 1996 sa v anglickom Manchestri konali majstrovstvá Európy vo futbale. Aj IRA chcela prispieť svojím dielom, a nastražila v meste bombu. Polícia včas zachytila stopu a príslušnú časť mesta sa podarilo evakuovať. Bez zranenia vyviazli vydesené manželky nemeckých hráčov, ktoré sa práve vybrali na nákupy, aj predavač zmrzliny na Market Street. Bomba vybuchla a v podstate zničila niekoľko budov. Veľké časti centra bolo treba vypratať, niektoré úplne zreštaurovať. Manchester mal odrazu na krku rozsiahlu rekonštrukciu a stal sa po Berlíne najväčším staveniskom Európy.
Minulosť Manchestru, to bola predovšetkým priemyselná revolúcia, dravý kapitalizmus voľnej súťaže a premena kedysi milého mestečka na prvú priemyselnú metropolu sveta, prvé moderné mesto. Jeho vývoj neskôr kopírovali mestá v najrôznejších častiach sveta. Podľa manchesterského vzoru naplánovali a postavili Singapur.
Súčasnosť zas bola sivá priemyselná metropola v procese bolestivej premeny, topiaca sa vo vysokej nezamestnanosti, s obrovskými sociálnymi rozdielmi. Ale aj obrovský megakomplex s pulzujúcim umeleckým a kultúrnym životom a piatimi univerzitami, s galériami, divadlami a tým najdivším nočným životom v celej Veľkej Británii. Úvahy o podstate moderného mesta a jeho vývoji za posledných 150 rokov prispeli k novému múzeu Urbis - prvému múzeu mestskej civilizácie na svete.
Múzeum tvorí zvláštna, sklená budova, ktorá stojí na bývalom parkovisku. Týči sa uprostred manchesterského Millenium Quarter ako ligotavý priesvitný skokanský mostík uprostred tehlových budov z konca minulého storočia.
Výstava nevynechala ani jeden prvok mestskej civilizácie. Koexistencia, permanentný mier, aj permanentná vojna prišelcov a starousadlíkov z najrôznejších regiónov, krajín a kultúr, úloha a moc médií, všedný deň na uliciach molocha. Množstvá informácií, ktoré sa tu kopia hravým spôsobom, brnkajúc návštevníkom na všetky zmysly. Hlavnými nástrojmi je multimediálna high-tech a interaktívnosť.
Hostia - tiež väčšinou mestskí ľudia - sú konfrontovaní s vlastnou každodennou skúsenosťou a tak aj reagujú. Na parkovej lavičke sa povaľujú bezdomovci a okoloidúcich oslovujú: „Nemáš nejaké drobné?“ Bezdomovci sú herci, súčasť výstavy, a návštevníci to vedia. Napriek tomu reflexy fungujú: pohľady nám klesnú k zemi, alebo sa sústredia na akýkoľvek exponát, ktorý sa na obzore zjaví a všetci sa ponáhľajú akoby nič, ignorujú oslovenie rovnako ako si to navykli robiť na ulici.
Na štyroch úrovniach - Arrive, Change, Order a Explore - nám výstava ponúka pohľad do vnútra megamiest dnešnej doby. Na príkladoch Manchesteru, Sao Paula, Singapuru, Los Angeles, Paríža a Tokia odzrkadľuje to, čo sa v podstate ani zachytiť nedá: mätúcu, komplexnú, ohlušujúcu, hravú tému mesta. Pouliční hudobníci hmkajú piesne Beatles, zvonia pouličné telefóny, a kto zdvihne slúchadlo, dostane informácie o systémoch tiesňových volaní na celom svete - fenomén, čo vznikol spolu s veľkomestom. Friedrich Engels komentuje Manchester, kde dvadsať rokov žil, akoby hovoril o súčasnom Tokiu, New Yorku, Hamburgu či Berlíne.
V jednej zo sál stoja stĺpy v ľudskej veľkosti, postavené na spôsob ruských matriošiek. Keď prídeme bližšie, ožijú. Zjaví sa parížsky umelec grafiti a hovorí o svojom umení a o živote na ulici. Iný stĺp preberie k životu študentku v Tokiu.
Urbis dizajnovali tri londýnske firmy: At Large, Land Design Studio a Event Communications, a je to naozaj jedinečná výstava. Dá sa tu ľahko stratiť a celé hodiny vnímať, hrať sa, skúšať a zážitky pomaličky prežúvať. A nakoniec naozaj vidíte svoje vlastné mesto inými očami. IRA mala roku 1996 pravdepodobne trochu iný úmysel.
EDGAR KLUSENER
