Na Slovensku sa toho veľa nenakrúca, ale ak predsa čosi, je pri tom. Vo filme Evy Borušovičovej Vadí nevadí bol v skupinke mafiánov v čiernych okuliaroch. Pred ôsmimi rokmi, keď absolvoval herectvo na VŠMU v Bratislave, vznikala jeho diplomová práca na pľaci - počas nakrúcania dobovej televíznej inscenácie Spoveď v réžii Miloslava Luthera. Nasledovali ďalšie televízne inscenácie, filmy a seriál Silvánovci. Má za sebou angažmán v Trnavskom divadle, kde si splnili so spolužiakmi študentský sen robiť tzv. generačné divadlo. Nasledovalo päť úspešných sezón v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Hral Goetheho, Čechova i Shakespeara, odborná kritika ho dokonca nazvala Hamletom "ako vyšitým", ale... "Ostať spokojný v tridsiatke je predsa len trochu skoro," myslí si herec Marek Majeský.
Aký je váš životný pocit týchto dní?
Vlani v septembri som po piatich rokoch odišiel z nitrianskeho divadla a teraz mám za sebou prvú hereckú sezónu na "voľnej nohe". Cítim sa spokojnejší, uvoľnenejší a vyrovnanejší, nie som vnútorne podráždený z množstva vecí, ktoré ma predtým ubíjali.
Ktoré vás ubíjali?
V Nitre ma poznali už aj v potravinách ako svojho nitrianskeho herca. Mal som herecký byt, dostával veľmi pekné role, ale po čase som sa cítil ako stroj. V kamennom divadle musí byť herec - zamestnanec k dispozícii kedykoľvek a hrať, čo mu pridelia. Je zmena predstavenia? Zavolajú vás a vy musíte hrať. Vždy to tak bolo, je to logické, ale mne to začalo prekážať. Cítil som sa ako bonbón, ktorý na plniacej linke vo Figare vložia do prázdneho políčka v peknom obale bonboniéry a predávajú. Úplná strata slobody, manipulácia. Nemal som čas žiť svoj vlastný život a stretávať sa s ľuďmi, ktorých mám rád. V živote herca by však malo byť stále prítomné nejaké utrpenie, lebo to ho ženie dopredu...
Existuje aj názor: Nikdy som sa necítil taký neslobodný, ako v slobodnom povolaní. Čo vy na to?
Spočiatku som mal obavy. V podstate však hrám možno aj viac, ako predtým. A pritom viem, že robím v projektoch, do ktorých ma ľudia zavolali, pretože chcú robiť práve so mnou. Ak ma nechcú, jednoducho ma nezavolajú. Nie som používaný ako inventár, a zároveň nie som vtiahnutý do interných problémov súboru, čo je tiež úľava. V herectve je mnohé otázkou šťastia, príležitosti, stretnutia pravých ľudí v pravý čas. Ako hovorí Antonio Banderas, keby sa nebol stretol v Madride s Madonnou a nenakrútil s ňou úplnou náhodou film S Madonnou v posteli, bol by určite populárnou oblastnou hviezdou niekde v Španielsku, ale rozhodne nie medzinárodnou. Pre mňa je dôležité nadšenie z tvorby, ktoré časom v kamennom divadle vyprchalo. Navyše, zľakol som sa, že zrazu ostanem spokojný.
Nesnívate o tom, že celkom "zmeníte vzduch"?
To bola moja pôvodná idea - tvrdil som, že pôjdem na chvíľu do Kanady alebo do Austrálie, že budem robiť hocičo, aj inú profesiu, len nech je to zmena! Nakoniec som mal túto sezónu tri premiéry v Košiciach a v Gogoľových Hráčov v Mestskom divadle v Bratislave. Zistil som, že herectvo nedokážem opustiť a že na pozitívne osvieženie ducha sú fantastické aj Košice. Cestovanie ma neubíja, a divadlo k svojmu životu potrebujem. Faktom je, že keď sa v Prahe, alebo v Budapešti pozriem na plagát, nájdem tam zo štyridsať divadiel, z ktorých si divák i herec môže vybrať pre seba to naj... Slovensko je v tomto naozaj veľmi malé.
V poslednom čase predsa vznikajú nové herecké zoskupenia, v Bratislave aj nejaké nové divadelné priestory...
... a to som veľmi rád. Vzniklo viac súborov aj projektov. Napríklad spomínané Mestské divadlo, alebo v Divadelnom ústave je nový priestor. Bodaj by toho bolo stále viac! Divadlo málokto robí pre peniaze. To človek robí z lásky, a trochu sebecky - pre seba. Byť členom súboru pre nejaký sociálny pocit pre mňa momentálne nie je podstatné. Peniaze nevyvážili ubíjajúci pocit, ktorý som mal, keď mi už pravidelná práca v súbore neprinášala radosť.
Nie je to signál, že by mali aj v štátnych divadlách vznikať kolektívy hercov prijatých na konkrétne projekty v konkurze?
Bolo by to dobré, ale ohrozilo by to prevádzku divadla. Je naozaj ťažké zladiť čas jednotlivých hercov. Sami sme to zažili pri skúšaní Hráčov. Ja som ešte dohrával predstavenia v Nitre, už hrám v troch nových tituloch v Košiciach, ostatní herci sú na tom podobne. Napriek tomu, že sa v niektorých úlohách alternujú, základný problém - kedy sa môžeme zísť všetci a hrať - máme stále. Ideálne by možno bolo, keby existoval nejaký základný súbor kamenného divadla, malý tím hercov a zvyšok by boli herci prijatí na jednotlivé postavy na konkurze.
Ešte ako študent ste v televíznej inscenácii Spoveď a neskôr ako začínajúci herec vo filme Cudzinci v réžii Jara Riháka hrali po boku Jozefa Kronera. Ako si na majstra pamätáte?
Spoveď sa nakrúcala v Slovenskej televízii a my sme mali spoločnú šatňu. Okrem toho, že to bola pre mňa obrovská herecká škola, detailne si pamätám všetky naše rozhovory. Veľa sme sa rozprávali práve o hereckej profesii, o postavení herca na Slovensku v porovnaní s inými krajinami. Pán Kroner mi hovoril krásnu príhodu so slávnou maďarskou herečkou, ktorú pozval v Pešti na večeru. Ako vošli do reštaurácie, všetko stíchlo, muži povstávali, počkali, kým sa hviezda usadí, až potom pokračovali v jedení. Tak takáto úcta voči hereckému stavu u nás neexistuje. Herci sú chápaní ako komedianti.
Prečo je to tak, čo myslíte?
Myslím si, že je to otázka nedostatku kultúry národa, veď u nás si ani v bežnom dennom styku jeden druhého nevážime. Pre maďarského diváka je herec majster.
Nezavinili si to naši herci tak trochu aj sami?
Je pravda, že herci sú populárne známe tváre, ale preto ešte nemajú automaticky právo vyjadrovať sa, alebo lepšie povedané manipulovať ľudí svojim názorom, povedzme - politickým. Ich poslaním je herecké umenie, sprostredkovať divákovi zážitok a prostredníctvom toho oslovovať ľudí. Hoci na druhej strane - sám som sa pred štyrmi rokmi zúčastnil ciest po Slovensku, keď sme vtedy oslovovali občanov, aby neignorovali voľby. Chodili sme po dedinách a hovorili o tom, aké dôležité je vyjadriť svoj názor. Nepodsúvali sme naše názory. Upozorňovali sme len na to, že upadnúť do apatie je vždy nebezpečné. Tlak verejnej mienky je veľká sila, mávnuť rukou nad zlodejinou a povedať: Mne je to jedno - to je najjednoduchšie, lenže potom sa darmo sťažujeme. Ideálne by určite bolo, keby sa umelci, a vôbec - občania ktorejkoľvek profesie o chod štátu nemuseli starať. Mám pocit, že u nás to zatiaľ nie je možné.
A ako je to s predajom výrobkov, teda napríklad s televíznou reklamou, kde "vystavujete" svoju tvár? Prečo to robíte?
Robil som v dvoch a v zmluve bolo vždy zakotvené - čím dlhšie sa bude vysielať, tým vyšší bude môj honorár. Ja chcem robiť divadlo, ale potrebujem aj z niečoho žiť. Reklama nám občas ublíži. Divák vás v divadle prestane vnímať ako herca v určitej postave, ale vidí vás ako figúrku z reklamy - povedzme na kávu. To je nebezpečné. Môžete mať za sebou stovky predstavení v divadle - raz spravíte reklamu alebo seriál a ste doživotne označkovaný. Veľa kolegov to ubíja, hrali Hamleta, Richarda III., nikto ich prácu nepozná, ale raz varia v televízii, a každý si ich všimne. To je deprimujúci pocit.
Musíte sa teraz aj ponúkať?
Áno. V minulosti som čakal na to, že ma objavia. Ale nie je to pravda. Nikto ťa nehľadá, a preto ťa ani neobjaví. Musíš sa ponúkať, zaujímať sa, oslovovať režisérov. Niekedy je to nepríjemné, nie je mi to vlastné, ale musel som sa to v tejto profesii naučiť.
Autor: Oľga Belešová / Foto: Desana Dudášová
