FOTO - JOHN FOLEY
Určite poznáte tú zvláštnu vôňu francúzskych filmov, ktoré považujeme za typické - dokopy nič sa tam nedeje, kamera si ticho švenkuje po takmer čiernobielych uliciach, námestiach a chodníkoch, lásky sa končia a zasa začínajú, medzitým sa občas zjavia bývalí a bývalé, ale hlavne sa veľa hovorí, hovorí a hovorí. Aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu: sú to krásne filmy. Do podobného scenára nás umiestnil Christian Oster v románe Môj veľký byt.
Z jeho prvého románu - Volejbal - sa roku 1989 predalo len niekoľko stoviek výtlačkov. Napriek tomu prestížne parížske vydavateľstvo Editions de Minuit vytrvalo a vydalo mu aj ďalšie knihy. Až kým roku 1999 siedmy román Mon grand appartement (Môj veľký byt) nezačala ospevovať kritika a čítať tisíce čitateľov. Úspech navyše korunovala renomovaná Prix Médicis. Druhú veľkú francúzsku literárnu cenu Prix Goncourt získal v tom roku Jean Echenoz, ako hovorí Oster, jeho veľký vzor.
Môj veľký byt prišiel s novým typom hrdinu, človeka, čo sa nechá vláčiť životom ako handra, aj keď zas nie celkom bez dôstojného pokoja. Priateľka sa mu bez slova vysťahuje z bytu - niežeby ho to až tak vyviedlo z miery, ale v rovnaký deň stratí aktovku, na ktorú je zvlášť hrdý a v ktorej nosil jedinú vec - kľúč od bytu. A hoci prišiel o prácu, radšej sa motá bez budúcnosti, než by si mal nejakú hľadať, a než by mal zavolať zámočníka, radšej ide spať do hotela. Na plavárni, kam ho pozve expriateľka, sa však zoznámi s tehotnou Flore. A napadne mu: „Nebo si muselo vymyslieť túto chvíľku zvlášť pre mňa, ale ja ju musím zvládnuť.“ Všetko sa zmení, aj keď ten pesimistický pokoj zostane. Keď o dvadsaťštyri hodín pomáha Flore rodiť, príde za ním pôrodná babica so slovami: „Už vás nepotrebujeme.“ A on si povie: „Ani ja. Ani ja sa už nepotrebujem.“
Christian Oster síce tvrdí, že knihy by písal, aj keby nikdy nemali vyjsť, ale svoj úspech si aj tak cení. Triumf ho nijako nezväzuje. Jeho najnovší román Une femme de ménage (Upratovačka) vyšiel vo Francúzsku minulý rok, a píše sa o ňom stále.
Môj veľký byt, vyznamenaný slávnou cenou, sa dnes označuje za základnú knihu o láske, akú dnešná literatúra poskytuje. Práva na všetky európske jazyky sú už takmer predané. Pred niekoľkými týždňami vyšiel Môj veľký byt v Taliansku, s veľkým úspechom, aj keď vraj preklad nebol schopný sprostredkovať samozrejmosť rozprávania, to hladko sa kĺžuce hovorové parlando hlavnej postavy, ktoré tečie s podmanivou prirodzenosťou, aj keď pretlmočiť ju z francúzštiny je pravdepodobne veľmi ťažké. To budeme čoskoro môcť posúdiť tiež, o niekoľko dní vyjde Môj veľký byt v češtine.
Všetko sa tu napokon točí okolo reči a hovorenia. Aj keď nová francúzska vlna sa stále točí okolo sexu. „A pohlavie?“ pýta v Mojom veľkom byte hlavný hrdina pri prvom stretnutí svojej tehotnej lásky. Odpoveď je tentoraz celkom jednoduchá: „Dievčatko.“ Christian Oster našiel jazyk, v ktorom sa odzrkadľuje človek, čo chce hovoriť a pritom aj rozmýšľa, a bežná reč sa vždy znovu v jeho ústach odcudzuje sama sebe. Napokon, román sa začína sebavedomou prvou vetou: „Volám sa Luc Gavarine a chcel by som niečo povedať.“
