Čankajšek a Šidehara Kijuro pri podpise zmluvy v Nankingu.
FOTO - ARCHÍV
krajiny. Málokto vie, že práve ona bola príčinou udalosti, ktorá sa na dlhé desaťročia stala nočnou morou amerického ľudu – bombardovania americkej základne Pearl Harbor japonskými leteckými jednotkami. Vypukla pred 65 rokmi – 8. júla 1937.
Japonsko-čínska vojna bola vyústením dlhodobých sporov. Ich spoločným menovateľom bolo pre obe krajiny atraktívne Mandžusko, ktoré bolo právnou súčasťou Číny.
Práve oň sa rozpútala prvá vojna medzi Japonskom a Čínou. V roku 1931 Japonsko hladné po surovinách a pod tlakom rastúcej populácie vstúpilo na územie, na ktoré si už niekoľko rokov brúsilo zuby. Zámienkou na to bol japonskou armádou zinscenovaný bombový útok na jeho železnicu v blízkosti mestečka Mukden.
Tokijská vláda bola proti a sľubovala pred Spoločnosťou národov, že sa stiahne. Napriek tomu trvalo len niekoľko mesiacov, kým armáda dokončila okupáciu a vymenovala sebe lojálnu vládu. Vznikol tak bábkový štát Mandžusko.
V Japonsku sa následne k moci dostali vojenskí velitelia, ktorí všetko chceli riešiť vojensky. V Číne mala vláda takzvaného Kuomintangu pod vedením generála Čankajšeka opačný problém: ľudia ju obviňovali, že bojuje málo a zbytočne veľa venuje sporom s komunistami.
Až do roku 1937 pretrvávala patová situácia. Ani jedna strana nechcela urobiť krok späť. Všetko sa pohlo 8. júla. Vtedy sa svet dozvedel o novom incidente pri moste Marca Pola na predmestí Pekingu. Začala sa otvorená, no nevyhlásená vojna vo vnútornej Číne.
Už počas prvých mesiacov druhej čínsko-japonskej vojny Japonci obsadili všetky rozhodujúce mestá a priemyselné oblasti. Postupne sa do ich rúk dostal Peking, Šanghaj i vtedajšie hlavné mesto Nanking. Práve v ňom japonská armáda počas šiestich týždňov rozpútala peklo, ktoré sa bez problémov vyrovná tomu nacistickému. V Nankingu padlo 300-tisíc čínskych vojakov a civilistov a znásilnili 20-tisíc žien.
Pod tlakom japonského postupu a po strate hlavného mesta bola čínska vláda nútená uzavrieť alianciu s komunistami a presunúť sa do horských oblastí. Utiekli tam aj tisíce Číňanov, ktorí sa chceli vyhnúť japonskému plieneniu.
V tejto situácii sa pozícia Číny javila ako bezvýchodisková. Kým na japonskej strane počas celej vojny bojovalo 4,5 milióna vojakov, Číňania mali len 1,5 milióna. Aj to zle vyzbrojených a vycvičených. Vo vzduchu mali Japonci podporu 1000 lietadiel, no v čínskych hangároch ich bolo len 37. Navyše to boli ruské stroje, ktoré neboli prispôsobené na lietanie v noci.
Žiadosti o pomoc západné mocnosti prijímali s rezervou. Žiadna z nich sa totiž nechcela zapojiť do vzdialeného konfliktu, ktorý v tom čase nemal pre ne význam. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pre Čínu situácia ešte skomplikovala.
Náznak zmeny prišiel po tom, ako Japonci začali bombardovať Taiwan či Hongkong. Tu mali svoje záujmy aj Američania. Tí sa preto postavili na stranu Číny. Odplatou bol japonský útok na Pearl Harbor.
Od tohto momentu sa z Číny stal americký spojenec. Washington vyhlásil Japonsku otvorenú vojnu, ku ktorej sa pripojila aj Veľká Británia. Nasledovali zdĺhavé boje, ktoré definitívne ukončili až atómové útoky na Hirošimu a Nagasaki.
O mesiac na to, presne 9. septembra 1945, sa Japonsko v Nankingu vzdalo čínskej vláde a podpísalo s ňou prímerie. Osem rokov vojny prinieslo 20 miliónov mŕtvych a vyše 100 miliónov ľudí, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov.
V čase podpisu mieru už bola vyriešená aj otázka Mandžuska. To napriek očakávaniam pripadlo Sovietskemu zväzu. ZSSR totiž vo vojne podporovalo čínskych komunistov a jeho jednotky prispeli k vytlačeniu japonskej armády.
Stalin už na konferencii na Jalte začiatkom roku 1945 otvorene deklaroval svoj záujem o túto bohatú oblasť: „Každý zavádza svoj systém tam, kam príde jeho armáda. Nemôže to byť inak.“ Henry Kissinger, neskorší americký minister zahraničných vecí, povedal, že táto sovietska požiadavka je ako vystrihnutá z cáristických imperialistických učebníc z prelomu storočí.
Mandžusko sa však napokon predsa len stalo súčasťou Číny. Stalo sa tak po nastolení komunistickej čínskej vlády a vzniku Čínskej ľudovej republiky v roku 1949. Vtedy už bola pod priamym vplyvom Sovietov celá Čína.
Zajtra - Nicolás Guillén
