FOTO – TASR
„Bol to taký obyčajný míting,“ zhodnotil stredajšie preteky rangu Európskej atletickej asociácie (EAA) v Madride slovenský rekordér vo vrhu guľou Milan Haborák. Náš najlepší atlét vlaňajška obsadil tretie miesto priemerným výkonom 19,79 m. Vyhral domáci favorit Manuel Martínez – 20,55 m.
Atletické leto momentálne doslova šprintuje. Niet dňa bez súťaže. „Rozmýšľal som v pondelok cestovať do Chorvátska (bude tam míting Zagreb 2002 – pozn. red.). Chcel som nazbierať ďalšie body do Grand Prix. Dopočul som sa však, že sa tam zíde celá svetová elita na čele s americkým majstrom sveta Godinom. Ťažko by som sa presadil, takže si to asi rozmyslím,“ triezvo uvažoval včera doma slovenský atlét.
Hoci Milan vyhľadáva preteky, trénuje s plnou záťažou. „V Madride som bol už dva dni pred súťažou. Tiež to bol vlastne tréning zavŕšený pretekmi. Zrejme všetci Európania rozmýšľajú ako ja. Ani jasný domáci favorit Martínez nijako neoslnil, aj keď bezpečne zvíťazil. Predsa len, vrcholom je mníchovský kontinentálny šampionát začiatkom augusta.“
Z „mítingovej obyčajnosti“ vystupuje do popredia slušné tretie miesto. „Putovanie z pretekov na preteky prináša výkonnostnú sínusoidu. Každý dosť riskuje. Mne takto vyšli preteky hneď z kraja sezóny, dvadsiateho mája. V nemeckom Thurne som dosiahol slovenský rekord 20,82 metra, s čím som vtedy nerátal. Na súťaž som cestoval zložito s katarskej Dohy. Madrid bol taký – ani ryba, ani rak. Slušná séria (19,55 – x – x -19,74 – 19,79 – 19,67 – pozn. red.), ale ani jeden pokus mi neuletel,“ pripomína Milan Haborák a naznačuje priority sezóny. „Dôležité sú každé preteky, každý bod do cenenej Grand Prix, v ktorej pomýšľam na finále. Majstrovstvá Európy sú však len raz za štyri roky.“
Rodák zo Šarišských Draviec, člen banskobystrickej Dukly, absolvoval v sezóne už jedenásť súťaží, dva razy prekonal dvadsať metrov – v spomínanom Thurne a v rámci Euróskeho pohára na domácom štadióne na Štiavničkách (20,52 m). Málo, či dosť? „Skôr to prvé. Veľmi ma mrzí, že mi nevyšiel dvojštart na bratislavskom a ostravskom mítingu. Keď posuniem slovenský rekord za dvadsaťjeden metrov, potom si trúfnem povedať, že som ,dvadsaťmetrový guliar‘. Prirodzene, nielen slovami.“
Na hypotetickú otázku – kedy to asi bude – odpovedal guliar: „Chcel by som čo najskôr. Cítim takú formu. Musím mať však svoj deň. Potom sa zase posuniem o krok ďalej.“ Momentálne si slovenský rekordér trúfa „o polnoci“ dosahovať dĺžku na úrovni limitu na majstrovstvá Európy – 19,60. „Tým nechcem naznačiť, že v Mníchove budem spokojný s takýmto vrhom. Dnes platí táto realita, zajtra môže byť iná. Zákonitosť metrového rozdielu medzi osobným rekordom a denným štandardom platí u každého. To je trebárs príklad madridského víťaza Martíneza. Zo svojho pohľadu dosiahol slabých 20,55 m. Ale vyhral. Šťastie má ten, kto životný výkon dosiahne na vrcholnom podujatí. Bývajú to výnimky, ale stáva sa. Ja som také šťastie nemal, a možno nikdy nebudem mať. Teda sa spolieham skôr na postupné kroky. To je istejšie.“
PETER FUKATSCH
