ných osobností.

Deviers-Joncoursová hovorí, že 64 miliónov frankov (426 miliónov Sk), ktoré v rokoch 1989 a 1993 získala od ropnej spoločnosti Elf-Aquitaine, predstavujú peniaze za prácu pre druhého človeka v spoločnosti - Alfreda Sirvena. Časť z týchto peňazí skončila vo vrecku bývalého ministra zahraničných vecí Rolanda Dumasa. Alfred Sirven je od roku 1997 na úteku. Polícia ho doteraz nenašla aj napriek viacerým signálom z rôznych štátov sveta, naposledy z Filipín.

Christine tvrdí, že si ju Elf najal, aby sa postarala o to, že dvere Quai d‘Orsay, sídla francúzskeho ministerstva zahraničných vecí, ktoré vtedy viedol Roland Dumas, zostanú pre ropný gigant vždy otvorené.

Žena na „24 hodín denne“

Takto sa Christine predstavila v prvej časti súdneho procesu, v ktorom vystupujú aj jej dvaja bývalí milenci - Roland Dumas a Gilbert Miar, a štyria predstavitelia spoločnosti Elf.

Hovoria o nej ako o žene, ktorá je „24 hodín denne“ odovzdaná službám Sirvena. „Pracovala som v mnohých záležitostiach. Alfred (Sirven) ma poveril rôznymi vecami. Všetky som si zapisovala. Neskôr som odišla do Quai d‘Orsay a čakala na chvíľu, keď ma prijme minister (Dumas).“ Výsledok bol „dobrý pre Elf, dobrý pre Francúzsko, dobrý pre všetkých“.

Aké dôvody mal Elf, v tom čase štátna spoločnosť, aby umiestnil elegantnú dámu do blízkosti ministra zahraničných vecí? Dumas predtým zabuchol pred Elf dvere, pričom ropný gigant pracoval na záležitostiach, ktoré sa priamo vzťahovali na Irán, Irak, Katar alebo Angolu.

Kolegovia z vlády nechcú hovoriť

Poplatky za predaj lodí na Taiwan, ktoré sú ďalším bodom v súdnej agende, sa však vzdaľujú od aféry Christine s Dumasom, i keď aj tu „la Putain de la République“ vypovedala.

Dumas pripúšťa, že Christine poznal, no hovorí, že nevie nič o pôvode peňazí, ktorými Deviers-Joncourová disponovala.

Súd mu obhajobu skomplikoval, keď odmietol požiadať ministerstvo obrany, aby predložilo sériu dokumentov súvisiacich s predajom lodí, ktoré by podľa Dumasa potvrdili jeho konanie ako šéfa diplomacie. „Nešlo o nič iné, než o ochranu národných záujmov,“ obhajuje sa Dumas a odmieta, že by si niekto od neho kúpil „právo veta“ v tejto operácii - tak, ako to naznačila jeho bývalá milenka. Christine uvádza, že 45 zo 64 miliónov frankov predstavovali poplatky „za zlomenie Dumasovej vôle“.

Súdený exminister na začiatku nesúhlasil s predajom lodí na Taiwan preto, že nechcel pokaziť vzťahy Paríža s Pekingom. Ťažko to však dokáže. Na súde sa nepredstavia svedkovia, o ktorých Dumas požiadal: bývalý premiér Michel Rocard, bývalý minister rozpočtu Michel Charasse. Zdá sa, že iba ďalší expremiér Pierre Mauroy niečo povie.

JURAJ TOMAGA