pseudonym Maxim E. Matkin a vyšli pod názvom Polnočný denník (Slovart, Bratislava 2002). Čitatelia magazínu iste privítali vydavateľovo rozhodnutie: kniha je predsa len kniha, vydrží dlhšie, dá sa čítať hocikedy a hocikde. Ak sa dá vôbec čítať.

Celý ten sled epizód tvoria totiž texty napísané nie síce bez istej literárnej kultúry, ale zato bez najmenšieho vkusu. Rozprávač a zároveň hlavná postava - od detstva mu hovoria Kretén - nám tu otvára svoje údajné vnútro, predstavuje sa ako človek, sklamaný z troch stroskotaných manželstiev a hľadajúci podľa niekoľko plytkých reflexívnych pasáží zmysel bytia, ktorý vidí v láske. Aspoň niekde to tvrdí. Kniha trochu pripomína mussetovskú Spoveď dieťaťa svojho veku, lenže autor je príliš povrchný na to, aby hľadal príčiny svojej vykorenenosti a straty ilúzi, a príliš vypočítavý na to, aby konzumentov textu zaťažoval nejakými psychologizujúcimi úvahami, sebaanalýzou, diagnostikou krízy. Skôr ako na ľudskosť stavil na živočíšnosť postáv, ktorých je tu hŕstka: sú to hrdinove bývalé, terajšie a možno i budúce frajerky, jeho sestra-redaktorka, nazývaná Hyena, jej manžel Exot, rozvedení rodičia oboch súrodencov, viacero kamarátov a, samozrejme, rozprávač so svojimi denníkovými či nočníkovými záznamami rozličných stretnutí, dialógov i vnútorných monológov.

Všetci sa správajú ako pansexuáli, ktorí nepoznajú ľudský ostych ani cit, vyjadrujú sa a konajú mimoriadne vulgárne, takže keby sa každé oplzlé slovo písalo len začiatočným písmenom a za ním tri bodky, ako to býva(lo) zvykom, táto próza by sa len tak hemžila bodkami. A pritom jednoznačne vidno, že pre autora to znamená iba exhibíciu, lebo frekventovanosť jeho sexizmov nemá charakterizačnú funkciu, ale pôsobí iba ako lep, na ktorý chytá čitateľov.

Autor rozohral niekoľko vzťahových partií, no tie nevedú k ničomu, pretože to nie sú vlastne vzťahy, iba styky vrátane pohlavných. Čo sa odohráva v hlavách aktérov plných alkoholu, drog a sexu? A čo v hlave rozprávača? Tam aspoň niečo, vyjadrené na viacerých miestach verbis expressis: „Chcem sa zamilovať… Nenástojiť na vlastných plánoch do budúcna… Nič neviem, ničomu nerozumiem a ničím som si nie istý.“ Takéto rozmýšľanie by bolo primerané veku postavy, keby sa s takou pasiou nearanžovala a rozličnými premetmi nevtierala do pozornosti čitateľa: „Som teplý? Som narkoman? Som alkoholik? Som psychoš - slaboch - zvrhlík - nejapný grafoman?“ pýta sa sám seba a v próze si zahrá každú z odpovedí na položené otázky.

V knihe ide o ukážky z osudov napospol sklamaných ľudí a keby nie autorovej monománie, mohol by to byť do istej miery aj obraz dnešnej mladej generácie. Ale niet tu ani štipky intimity, všetci vedia o sebe vďaka mobilu všetko. Vševládny sex je v tejto próze navyše stupňovaný až do hnusu, ktorý v človeku vyvolávajú mnohé výjavy (vrchol zvrátenosti predstavuje záchodová scéna s krvavými hrudkami: Hyenin potrat). Vulgárna je dokonca i matka oboch súrodencov, od ktorej si autor zrejme odvodil svoje priezvisko. Internetoví čitatelia si teda vyrobili knižný bestseller a tým preukázali svoju hanebne nízku úroveň. Intelektuálnu i citovú. JOZEF BŽOCH