Ráno sedia v montérkach v traktore, na obed behajú po úradoch a robia účtovníctvo, popoludní obtelefonúvajú veľkosklady, či niečo nekúpia, večer polievajú polia. Tie ich vyzerajú upravenejšie ako tie družstevné a ich zelenina je tiež akási zelenšia, možno preto, že o každej kapuste hovoria s láskou a na každú mrkvu sa pozerajú ako na svoje dieťa. Farmári sa pomaly ale isto vracajú aj do života na Slovensku.
„Vo dne v noci musíme zavlažovať. Často vstávame ráno o piatej a domov sa dostaneme o polnoci. Na dovolenky nechodíme ani v zime, lebo máme sklad, a v zime predávame uskladnenú mrkvu, petržlen,“ hovorí farmár Peter Kišš z Novej Dedinky neďaleko Senca. „V lete je dôležité byť na trhu vždy prvý. Keď sa s mrkvou alebo melónmi objavíme prví, je dobre.“
Peter Kišš je jedným z mnohých farmárov, ktorí sa pretĺkajú a snažia sa konkurovať družstvám. Na 46 hektároch pestuje mrkvu, petržlen, kapustu, zemiaky, kaleráb, kel, trochu melónov. Jeho pole so sýtozelenými mrkvovými vňaťami, na ktoré sa práve liala voda z polievacieho systému, ostro kontrastuje s vedľajším družstevným. Suchá ďatelina, obďaleč nevyrastená kukurica, na družstevnom poli nikoho. „Keď človek začína od nuly, úplne inak si váži každé vypestované kilo zeleniny, ako keď len robí na družstve pre niekoho.“
Darí sa im lepšie
Ani slovenskí farmári už nie sú ľudia s koňmi ťahajúcimi staré pluhy. Aj najmenší majú modernú techniku a hoci prekonávajú omnoho viac prekážok ako družstvá, darí sa im lepšie.
Dedinčania varujú - k nim nechoďte, oni iba zdierajú zamestnancov. Skutočnosť je iná - každý družstevník by radšej robil u malého farmára ako na družstve.
„Hlási sa nám veľa ľudí, ale my nemôžeme zamestnať každého,“ hovorí Viliam Kompas, farmár v Cabaji v okese Nitra. Má päťsto hektárov, pestuje obilie, horčicu, olejniny. To, čo robia jeho traja zamestnanci, by v družstve robil možno dvojnásobný počet ľudí. Sídlo jeho firmy je v malom domčeku po rodičoch na kraji dediny. Žiadne rozľahlé sídlo, vo dvore dva kombajny, traktory, nákladniak, zopár ďalších mechanizmov.
„Keď som pred desiatimi rokmi začínal, všetko som si robil sám. Kým som nemal istotu, že budem vedieť uživiť zamestnanca, musel som si orať, robiť účtovníctvo, obchodovať. Prvého človeka som zamestnal asi pred troma rokmi. Dnes sa to trocha zmenilo. Kedysi som robil osemdesiat percent manuálnej práce a dvadsať percent papierovačiek, teraz je to naopak.“
Zlé vzťahy
Mnohí farmári tvrdia, že obchodné vzťahy na Slovensku nie sú dobré.
„Mali sme tu reštauráciu, ale tá v zime nešla, tak sme to skúsili s morkami. Začali sme so sto kusmi, zistili že to ide, tak sme to rozbehli. Porobili sme zmluvy - na krmivo, na odbyt, na odber hnoja. Požičali sme si peniaze, postavili hospodársku budovu, kúpili technológiu. Lenže hneď pri prvom turnuse začali byť problémy s odberateľmi. Odovzdal som hydinu za osemstotisíc a čakal som na peniaze tri mesiace,“ hovorí farmár Rudolf Janečka, ktorý má už desiaty rok medzi obcami Jakubov a Záhorská Ves morčaciu farmu. „Každý deň som chodil za odberateľom, aby mi peniaze poslal. Ja som totiž musel za krmivo pre ďalšie morky zaplatiť hneď, musel som splácať úver.“
Žiadna dovolenka
Tvrdí, že keď sa raz človek pustí do farmárčenia, stráca nárok na všetko ostatné. „Keďže robíme sami s manželkou, nie sú žiadne dovolenky, treba sa venovať len farme. Máme americký spôsob chovu s minimálnymi nákladmi na energiu - nepotrebujeme svetlo, ventilátory, nič. Chováme morky tak, ako určuje príroda - svetlo je, keď vyjde slnko, a končí, keď slnko zapadá. Veľa ľudí nám ani neverilo, že ich tak chováme.“ Podľa Janečku má farmárčenie s morkami perspektívu, ale treba vydržať, kým sa vyčistia problémové obchodné vzťahy. „Ja teraz nemám žiadnu morku, ponúkam farmu na predaj. Ak ju nepredáme, od septembra znova dovezieme morky a začína sa kolotoč.“
Nie najlepšie skúsenosti majú aj farmári, ktorí pestujú zeleninu. „Niektorí odberatelia platia naozaj neskoro. Bežne čakám na peniaze osemdesiat aj deväťdesiat dní, ale ja musím všetko platiť v hotovosti - za osivo, hnojivo, energie,“ hovorí Peter Kišš vo svojom sídle - plechovom hangári na kraji dediny. „Musíme sa každý deň doslova prebíjať.“
Ľudí je dosť, dobrých je málo
Farmári majú polia často na niekoľkých miestach. Pár hektárov pred dedinou, pár za dedinou. Ich sídla sú oproti družstvám veľmi malé - žiadne obrovské areály preplnené hrdzavými špinavými traktormi, pluhmi a vlečkami, v ktorých pobiehajú desiatky ľudí. Iba malé dvory pri starých domoch alebo len plechové hangáre. Pár čistučkých traktorov, staršie zrekonštruované vlečky, v ktorých vidieť v montérkach majiteľov, prípadne dvoch-troch ďalších ľudí.
„S farmárčením sa začína veľmi ťažko, dnes už treba na to veľa peňazí. Keby mne pred desiatimi rokmi niekto povedal, že budem farmárom a že sa vzdám všetkého ostatného, neuverím mu. Brat má v Bratislave predajňu a raz sme sa dohodli, že prečo by bral od veľkoskladov, keď to vieme vypestovať doma.“ Peter Kišš začínal v roku 1994 s farmárčením tak, že vypestovanú zeleninu chodil predávať aj na trh. Potom si prenajal ďalšiu pôdu a dnes už má sedem zamestnancov. „Kvalitných zamestnancov je problém zohnať. Ľudí je dosť, hlásia sa o robotu, ale musíme nad nimi stále bdieť. Zo siedmich mám troch takých, na ktorých sa dá spoľahnúť. Voľného kvalifikovaného človeka, ktorého by to bavilo, určite nenájdete,“ tvrdí Peter Kišš.
Za jeho plechovým hangárom vrčí zánovný traktor medzi riadkami mrkvy. Na rozdiel od družstevných je pomerne čistý, hoci je stále v poli. Farmári si stroje udržujú a vážia si každé vypestované kilo zeleniny. „Keď sme mali petržlen priamo pri ceste, ľudia si z neho brali. Boli aj časy, že každý, kto išiel z cintorína, si vytrhol. Do jesene vytrhali tri riadky. Tetka povie - veď len tri beriem do polievky, viete? Lenže keď tade prejde sto ľudí, tak to je už tristo petržlenov,“ hovorí Peter Kišš. Na ďalší rok zasadil medzi cestu a zeleninu pás obilia, ktoré dáva zamestnancom ako naturálie. „Keď majú ľudia z cesty prejsť dvadsať metrov cez obilie, tak už pre mrkvu do poľa nepôjdu.“
Zasadiť zasadia, len či aj predajú
Problémom farmárov je neistota. Väčšina z nich nie je viazaná na nikoho, aby mohli pokojne spávať. Zasadia, ale nevedia, kde predajú.
Viliam Kompas, ktorý farmárči na päťsto hektároch v obci Cabaj (pri Nitre), začal v roku 1992 s bratom a po roku sa rozdelili. „Možno polia farmárov vyzerajú lepšie ako družstevné, ale je to zásluha naozaj tvrdej práce. Keď máme polia roztrúsené na mnohých miestach, je problém obhospodarovať ich. Na dvoj-trojhektárové pole nikto nepôjde robiť postrek lietadlom, pretože môže zasiahnuť do susedných parciel,“ hovorí Kompas.
V jeho starom domčeku na kraji Cabaja sedia traja typickí vidiecki chlapi zvyknutí každý deň pracovať na poli, ktorí si odkrajovali zo slaniny a cibule. U farmárov cítiť, že tých pár zamestnancov drží spolu. Na družstvách by počas žatvy chceli všetci sedieť v kombajne. Ak sa do neho nedostanú, cítia sa ukrivdení. Farmári niečo podobné nestrpia. Po pár minútach sa Kompasovi chlapi od slaniny postavili - jeden išiel opravovať kombajn, ďalší sadol do nákladiaka a odišiel, tretí išiel k vlečke.
Vlastný kombajn
„Nová vlečka stojí aj 180-tisíc, ale na dražbách a od dopravcov sa dá kúpiť stará aj za desaťtisíc. Materiál na jej repasovanie vyjde na pätnásťtisíc. V zime, keď sa nerobí na poli, ju chlapi zrekonštruujú a je ako nová. Zamestnanci tak majú v zime čo robiť a mne ušetria desiatky tisíc,“ vysvetľuje Viliam Kompas princíp hospodárenia na malých farmách. „V zime v podstate obchádzame, kde by sa čo dalo čo najvýhodnejšie kúpiť.“ Na jeho dvore však stojí aj úplne nový kvalitný kombajn. Za desať rokov sa mu podarilo dostať na takú úroveň, že je schopný kúpiť aj nový stroj. Za ním stojí staručký, takmer historický traktor. Na ňom začínal.
„Začínal som na tridsiatich hektároch. Robil som si traktoristu, ale na niektoré práce som si musel stroje objednávať - nemal som napríklad kombajn. Lenže s tým boli dosť problémy. Každý si samozrejme najskôr urobí svoje a až potom, keď ostane čas, ide aj k iným. Ja som nemohol čakať, kým napríklad družstvo skončí so zberom svojich plodín. Preto sme museli kúpiť kombajny.“
RICHARD FILIPKO
