Obchodník a námorný kapitán, dobrodruh a generál či výborný znalec partizánskej taktiky. To všetko sú prívlastky, ktoré historici dávajú tej istej osobe. Giuseppe Garibaldi, bojovník, ktorý sa nikdy nezmieril s cirkevnou autoritou. Svojou odvahou sa vari najviac zaslúžil o zjednotenie Talianska. Dnes uplynie 195 rokov od jeho narodenia.
Taliansko vyzeralo pred rokom 1861 ako šachovnica plná malých kráľovstiev a ešte menších štátikov. Neexistovala žiadna spoločná politika, iba veľká rivalita, ktorá bránila zjednoteniu. Obyvateľov rozdrobených štátikov ale tisíce rokov spájal jazyk, kultúra a história. Bolo preto iba otázkou času, kedy sa na obzore objaví niekto, kto Talianov spojí. Prišli hneď traja, prvým bol Camilo Cavour, druhým Giuseppe Mazzini a tretím Giuseppe Garibaldi. Prvý dal zjednoteniu mozog, druhý dušu a tretí meč.
Giuseppe Garibaldi sa narodil 4. júla 1807 vo francúzskom Nice v rodine rybára. Nice (taliansky Nizza) vtedy patrilo k Taliansku, lepšie povedané kráľovstvu Piemontu a Sardínie.
Veľmi odvážneho chlapca s mimoriadnymi fyzickými danosťami odmalička priťahovalo more. Preto už ako 15-ročný sedel na lodi, na ktorej pracoval viac ako desať rokov. Pri jeho temperamentnej povahe a záujme o politiku ale bolo iba otázkou času, kedy s námorníctvom skoncuje. Stalo sa tak už okolo roku 1830, keď sa zaplietol do neúspešného pokusu o prevrat v Piemonte. Garibaldi pred trestom smrti zutekal do Južnej Ameriky.
V novom svete sa neúspešný pučista najskôr snažil obchodovať. No po niekoľkých bankrotoch začal opäť myslieť na revolúcie. Jeho chvíľa prišla v Brazílii, kde bojoval proti monarchistom. Ani tam neuspel, no utiekol do susedného Uruguaja, odkiaľ organizoval výpravy proti argentínskemu diktátorovi Juanovi Manuelovi de Rosas.
V Južnej Amerike strávil 12 rokov. Našiel si tam dosť času, aby spoznal všetky knihy veľkého proroka talianskeho nacionalizmu – Giuseppeho Mazziniho.
Už v Uruguaji Garibaldi zostavil taliansku vojenskú légiu, ktorú by podľa dnešných parametrov považovali skôr za efektívnu partizánsku skupinu. Jej členom Garibaldi vštepil gerilovú taktiku, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani najlepší znalci súčasných povstaleckých armád vo svete.
Svoje partizánske vedomosti využil, keď sa vrátil na sever Talianska. V Lombardii sa pridal na stranu tých, ktorí bojovali proti rakúskej armáde. Bol to prvý krok k zjednoteniu Talianska. To bol Garibaldiho program na nasledujúce roky.
Po niekoľkých stretnutiach s piemontským predákom Camilom Cavourom a kráľom Vittoriom Emanuelom II. sa postavil na čelo armády. Najväčšíie úspechy ho čakal v roku 1860, keď sa na Sicílii objavili prvé rebélie proti miestnemu kráľovi. Garibaldi to vycítil a jeho odhodlanie znásobilo, že ho do Palerma pozval sám Giuseppe Mazzini – tretia osobnosť talianskeho zjednocovania.
Garibaldi s asi tisíckou bojovníkov tzv. výpravou červených košieľ tiahol na juh Talianska. V máji 1860 prišla jeho chvíľa, keď sa mu s hŕstkou bojovníkov podarilo poraziť pápežské vojská. Sicília už bola jeho a ďalším cieľom sa stal Neapol. Aj tam porazil malé vojsko miestneho kráľa Francesca II. Stal sa hrdinom, zdravil ho kráľ Vittorio Emanuelle II., milovali ho Taliani, ale on mal ešte jeden sen. Bolo ním dobytie Ríma. Do večného mesta ale nikdy nevstúpil.
Medzitým prišli udalosti, z ktorých sa Garibaldi nikdy nespamätal. Jeho rodná Nizza sa premenila na Nice a stala sa súčasťou Francúzska. Garibaldi to vraj Cavourovi nikdy neodpustil.
Po týchto neúspechoch sa odvážny muž venoval iba rodine. Dostal doživotnú penziu talianskeho parlamentu a písal pamäti. Viackrát v nich upozornil, že najväčším nepriateľom zjednotenia Talianska je cirkev. Konflikt s pápežom bol totiž najväčšou prekážkou dobytia večného mesta, o ktoré sa pokúšal hneď dvakrát – v roku 1862 a 1867. Vždy ho zatkli a poslali na ostrov Caprera, kde unavený a starý v júni 1882 zomrel.
Po smrti sa stal legendou, akousi mýtickou bytosťou z románov a básní, často s prehnaným obsahom.
Dodnes sa o ňom hovorí ako o človeku, ktorému sa mečom podarilo spojiť naoko nespojiteľných Talianov. Možno spojil sever a juh, katolíkov a laikov, rozhádanú pravicu i ľavicu. Spolu s Cavourom a Mazzinim ale nikdy budúcemu prosperujúcemu štátu nevzali ducha lokálpatriotizmu. Taliansko predgaribaldiovských čias s dnešným Talianskom totiž spája sila miestnej samosprávy a predstava, že v Ríme sa politika nepečie.
V utorok čínsko-japonská vojna
