Dokumentarista Robert Kirchhoff tematicky neprestáva krúžiť okolo Slovenska, otvárajúc vždy nové vrstvy. V Stratách a návratoch mu šlo o formy a príčiny dnešných odchodov či vysťahovaní. V Otvorených oknách skúmal to isté v protisvetle - optikou Slovákov usadených v Prahe. Analyzoval teda špecifické sociálne skupiny, obe menšinové. Do tretice sa zameral na jadro, ktoré nikam neodíde a ktorého osud determinuje rodný kraj, či už ponúka dobré alebo zlé.
Hej, Slováci, dokument „o chudobe, šoku z kapitalizmu a transformácii Slovenska“, hovorí už touto sebacharakteristikou, že mu nejde o takzvaný vyvážený pohľad na komplex kladov a záporov, ale o sondu do života tých, čo sa dostali pod kolesá.
Okolo vatry zvrchovanosti
Bezútešné obrazy zo zdevastovanej utekáčskej sklárne cez takmer pantomimické výstupy niekdajších majstrov ukazujú ten istý rub transformácie po slovensky, a rezignované krčmové úvahy dvoch mládencov slovenských na tému „nedá sa“ kontrastujú s bizarným šantením okolo vatry zvrchovanosti, ktorému biedna sociálna prítomnosť dodáva trpkú príchuť.
No priebežná téma Kirchhoffovej tvorby - emigrácia - nezmizla z obzoru. Vynorila sa v novej funkcii cez amerikánov i Američanov, ktorí na návšteve starej vlasti - svojej či svojich predkov - hodnotia jej prítomnosť vo svetle postojov, ako ich za Atlantikom sformovalo protichodné sociálne zázemie. A nech sa tie názory zvonka akokoľvek rozchádzajú, majú aj spoločného menovateľa - nie „nedá sa“, ale „ako na to“ či „ako na to naši kedysi šli“. Aj túto zložku výpovede autor dokladá archívnym materiálom. Nepriamo tak mieri k čomusi, čo prvoplánovo vôbec nenastoľuje - k tomu, ako štyridsaťročie otecka-štátu pasivizovalo slovenskú psychiku. A teda, prečo dnes toľko Slovákov spája svoje očakávania s otcovským typom vodcu-spasiteľa.
Výsledný tvar spoluurčilo čosi, čo je v Kirchhoffovej tvorbe nové, hoci zárodkovo sa už vyskytovalo. V Hej, Slováci sa metaforika stáva základom emocionálnej optiky, ktorá vecné významy obohacuje o nové podtexty, prípadne významy radikálne posúva.
Groteskno-nostalgická hrana
Kľúčovou metaforou sa stal symbol dvojkríža. V úvode sa majestátne týči na pozadí nádhernej krajiny. V závere nás autor k nemu vracia - obraz ostáva, lenže bzukot muchy na skle odhalí, že sa na symbol nedívame z voľnej prírody, lež cez tablu „okienečka“ so všetkým, čo dnes asociuje. Obraz kravy, ktorá si nevyrušiteľne vykračuje po mňačkovskej „dlhej prerušovanej čiare“ a nedovolí autu pokračovať v ceste, je ďalšia taká metafora. Vrchol tohto prístupu však predstavuje aktualizácia hymnickej piesne, ktorá dala filmu názov. Že pôvodne znela Hej, Slovania, čiže niesla širší význam, to iste všelikto vie. Hádam aj to, že je oddávna poľskou štátnou hymnou. Ale počuť ju spievať po anglicky (či americky?), to si ťažko predstaviť. Autor si to však predsa len predstavil - a či to azda našiel v realite amerických Slovákov? - a odhalil groteskno-nostalgickú hranu, ktorá dovtedy ostávala skrytá.
Prekročil hranicu od dokumentácie k dokumentárnemu filmu ako svojbytnému tvaru. Filmom Hej, Slováci sa Kirchhoff pripojil k hŕstke, ktorej sa navzdory podmienkam občas podarí preklenúť hranicu od remesla k tvorbe. Napokon, nie náhodou je dramaturgom tohto filmu Dušan Hanák, autor so zvrchovaným citom pre poetiku dokumentarizmu.
Podmienkou, samozrejme, bola veľkorysosť, s akou pre vznik takéhoto autentického viacvrstvového dokumentu vytvorili pôdu dve inštitúcie, 3S Video a Inštitút pre verejné otázky, ktorých cieľové zameranie nesmeruje prvorado k dokumentarizmu ako umeleckej tvorbe. A predsa dokázali rozoznať vnútorný náboj pre tvorivý čin, keď sa stretli s presne vyhraneným zámerom režiséra Kirchhoffa a kameramana a fotografa Martina Kollára, ktorých optika akoby splývala v jedno. Tak sa priamo v produkčnom a tvorivom procese zhmotnila vnútorná dichotómia priebežnej témy - „nedá sa“ verzus „ako na to“.
Autor: PAVEL BRANKO(Autor je filmový kritik)
